Dobrodružstvo, ktoré ťa čaká
Madagaskar patrí medzi veľmi známe destinácie, preto som si myslel, že aj veľmi obľúbené a tiež rozvinuté. Ale chyba lávky. Nie je to zďaleka to isté či podobné ako ostrovy Maurícius ani Réunion, ktoré sú dostupné priamym letom len kúsok odtiaľto. Madagaskar je destinácia pre pokročilejších cestovateľov, ktorí chcú zažiť reálnu a veľmi chudobnú krajinu v Afrike, nevadí im presúvať sa dlhé vzdialenosti (nie ďaleké, ale časovo náročné), chcú vidieť krásnu prírodu a mnoho endemitov z oblasti fauny aj flóry. Nie je úplne jednoduché ani lacné sa sem dostať a ani vnútrozemské transfery nie sú úplne na pohodu, rýchle, pohodlné a lacné.
Napriek tomu sa mi podarilo nájsť skvelú alternatívu pre tých, ktorí chcú vidieť z Madagaskaru čo najviac a pritom tu nenechať často až štyritisíc eur, ako v prípade návštevy s CK. Samozrejme záleží, čo človek očakáva. Ak chcete len luxus, oddych, pláže, potom je tu známy ostrov Nosy Be. Musím vás ale upozorniť. Toto miesto nemá s Madagaskarom okrem geografického zaradenia, vôbec nič spoločné. Moja cesta by sa dala pojať ako "Autentický Madagaskar pre pokročilých dobrodruhov".
Praktické rady pred cestou:
- elektrina - v hlavnom meste relatívne bez problémov, čím ďalej od stredu, tým môžu problémy pribúdať. V odľahlejších dedinách bežia naftové agregáty, ktoré sa neskôr v noci vypínajú. V niektorých dedinách mimo ciest nie je elektrina vôbec.
- pitná voda - pre Európana v podstate neexistuje inde, než v balenej forme. PET fľaše majú všade, cena okolo 1 EUR/1,5 litra
- internet - v lepších ubytovaniach majú k dispozícii Wi-Fi, často sa vypínajú a je potrebné sa pripomenúť (mimo miest fungujú na lokálnych 3G hotspotoch zo SIM kariet). Mobilný signál je relatívne dobrý v obývaných oblastiach.
- očkovanie - žiadne nie je vyslovene nutné, odporúčaná je aspoň žltačka
- bankomaty - sú len vo veľkých mestách, takže si nezabudnite vybrať dostatočne dopredu, pretože platba kartou je skôr náhoda. Ani pri benzínkach sa nedá platiť kartou! Väčšina bankomatov sú tiež len na miestne karty, takže tu nevyberiete. Istotou je Societe Generale, francúzska banka, ktorá tu má však našťastie pobočiek celkom dosť.
- zjednávanie - na tržniciach alebo v obchodoch zjednávať netreba, väčšinou sú ceny dané a nezjednáva sa. Je však dobré poznať priemernú cenu a nenechať sa natiahnuť od vychytralých obchodníkov, ktorí ťažia z bohatého turistu.
Prvý deň vyrážame z miesta bydliska v Brne, skoro ráno autobusom do Viedne na letisko, kde sa začína naša veľká cesta. Prvý let je s nízkonákladovou spoločnosťou Wizzair do arabského Abú Zabí.
V Abú Zabí sme nemali v pláne sa dlho zdržiavať. Jediné miesto, kde sme sa chceli zastaviť, bola Mešita šejka Zayeda, považovaná za najväčší svätostánok Spojených arabských emirátov.
Potom sme sa už presunuli do Dubaja, kde sme si dali rýchlu večeru a pozreli si stále ešte najvyššiu budovu sveta - Burdž Chalífa. Neskoro večer sme sa presunuli na letisko, odkiaľ sme pokračovali ďalej.
Ráno sme preleteli do Etiópie, kde sme mali len rýchly prestup na posledný let do hlavného mesta Madagaskaru – Antananariva. Popoludní sme zvládli len miestnu aklimatizáciu, výjazd na vyhliadku nad mestom, nejaký rýchly nákup a výber hotela na prvú noc pobytu. V ponuke sú hotely drahšie (okolo 60 EUR na noc pre dvoch), ale aj lacnejšie (okolo 20 EUR na noc). Náš vodič mal v ponuke hneď niekoľko možností, aby si naozaj každý vybral. My sme nakoniec zvolili zlatú strednú cestu, aby sme sa aklimatizovali postupne.
Tento deň sa niesol v znamení presunu na východ, do Národného parku Andasibe-Mantadia. Ráno sme ešte zašli do supermarketu pre nejaké základné veci na cestu (kartón balenej vody, nôž, misku na ovocie, atď.). Nie, že by po ceste obchody neboli, ale jednak je väčšinou cena vyššia a jednak aj obmedzená dostupnosť. Cesta bola otrasná a nekonečná. Počet pokazených áut (hlavne nákladných) kvôli stavu vozovky sme nedokázali ani spočítať.
My sme mali svojho "sprievodcu/vodiča", ktorý nás celú dobu vozil, pomáhal s hľadaním ubytovania a tiež prípadne s výberom reštaurácie či tzv. bufetu, kde sme stavali na obed či na večeru. Znie to možno moc luxusne, ale cena práce miestneho nie je nijak dobre ocenená a v podstate celá služba aj s požičaním auta stála zhruba toľko, za koľko by ste si požičali auto v autopožičovni na letisku. Akurát tu sme mali 4x4 jeep, s ktorým sa dalo ísť aj mimo hlavnej cesty a hlavne - na cestách je toľko výmoľov a nerovností, že by sme sa pri šoférovaní vôbec nestihli pozerať okolo seba. A nervy na to by sme nemali už vôbec.
Po ceste sme navštívili Butterfly park, neďaleko od nášho cieľa. Motýľa sme nevideli síce ani jedného, zato nespočet chameleónov, krokodíla, nejaké hady a žaby vyskytujúce sa v tunajších dažďových pralesoch.
Ďalší deň nás už čakal národný park, dažďový prales, kde žijú predovšetkým lemury Indri Indri. Vďaka miestnym sprievodcom sme ich relatívne rýchlo a ľahko našli, videli a hlavne aj počuli. Aby som uviedol veci na pravú mieru. V každom národnom parku alebo atrakcii musia mať všetci miestneho sprievodcu, ktorý pozná miestne prostredie, históriu a tajné miesta, ktoré netreba minúť. Cena pre turistov je na pomery miestnych cien dosť vysoká (okolo 10-30 EUR na skupinu), pre miestnych je cena cca desatinová. Vstup do NP je potom spoplatnený zvlášť, väčšinou okolo 10-20 EUR na osobu.
Popoludní nás čakala ešte dlhá cesta späť do hlavného mesta, odkiaľ sme ďalší deň začali cestu na juh ostrova.
Po ceste na južnú časť ostrova sme sa zastavili v Ambatolampy, meste preslávenom výrobou hliníkových hrncov a ďalších doplnkov či dekorácií. Po ceste sa príroda menila na hornatejšiu a zástavba začala byť o dosť chudobnejšia. Popoludní sme došli až do cieľa dnešnej trasy, mesta Antsirabe, kde sme sa ale dlho neohriali a stihli ešte výstup na Tritriva Lake, jedno z troch preslávených miestnych jazier. Cesta bola už úplne bez asfaltu a dediny čoraz chudobnejšie. Urobili sme teda radosť miestnym deťom a obdarovali ich malými drobnosťami. Ich úsmev a vďačnosť stáli za to!
Šiesty deň bol opäť skôr prejazdový, aj keď po ceste sme videli nádherné ryžové polia známe najmä z Vietnamu (oblasť SAPA). Je to tu veľmi podobné a fotogenické! Bohužiaľ dediny sú tu už často nielen bez elektriny, ale často aj bez vody, ktorú miestni musia voziť v kanystroch občas aj niekoľko kilometrov ďaleko.
Siedmy deň sme prišli do ďalšieho dažďového pralesa s názvom Ranomafana. Cesta je tu nová, nachádza sa neďaleko odbočky z hlavnej národnej cesty vedúcej zo severu na juh. Dedina je veľmi príjemná, aj keď turisticky už celkom známa (dokonca sme tu stretli Čechov!). Je tu možnosť vyskúšať miestne jedlá, prejsť si tržnicu alebo sa ísť okúpať do bazéna. Alebo len tak sledovať, ako žijú miestni, ako sa umývajú v rieke, o kúsok vyššie perú bielizeň a ešte o kúsok vyššie si čistia zuby.
Je na čase ísť ďalej. Prechádzali sme čoraz suchším prostredím. Okolo rieky boli pekné terasy s ryžou a ďalšou zeleninou. Prírodné zavlažovanie je tu využité na maximum. Zastavili sme v mestečku Ambalavao, kde sme mali v malej dielni možnosť vidieť, ako sa ručne robia šatky, šaty, koberce a ďalšie. O kúsok ďalej je zase dielňa, kde sa ručne robí papier.
Na tento deň som sa obzvlášť tešil. V pláne bol Národný park Isalo, kde sú k videniu unikátne skalnaté útvary a celodenný trek s obedovým piknikom vrátane lemurov a popoludňajším kúpaním v prírodnom kúpalisku zasadenom do skál.
Na ďalší deň sme prišli k moru. Po niekoľkých dňoch cesty sa blíži cieľová destinácia. Tuleár síce nie je nijako pekné mesto, ale dá sa tu ešte vybrať z bankomatu a nakúpiť v supermarkete. Vo dedinách už táto možnosť nebude. Pokračujeme ďalej na sever po pobreží okolo rybárskej dediny Ifaty až do vedľajšej dediny Mangily, kde je veľa hotelov a ubytovania, možnosti vydať sa šnorchlovať ku koralovým útesom či do parku s baobabmi.
V tento deň sme sa vydali na malom katamaráne na more, kde sme mali možnosť preskúmať podmorský svet. Je potrebné vyraziť len v naozaj dobrý deň, kedy nefúka a nie sú teda veľké vlny a podmorské prúdy. Na obed sme boli prepravení do dediny Ifaty, kde sme od rybárov kúpili rybu podľa chuti a urobili si úžasný piknik pod palmou na pláži.
Je načase posunúť sa ďalej. Od mora sa nám však ešte nechcelo. Vyrazili sme teda na juh od Tuleáru, kde už asfaltová cesta úplne končí. Po niekoľkých kilometroch dorazíme na polostrov Sarodrano, kde nachádzame raj v území nikoho.
Bohužiaľ sa naša cesta pomaly končí a je čas vydať sa späť na sever. Na noc zostávame opäť pri národnom parku Isalo, v dedine Ranohira.
Celý ďalší deň sme v podstate len išli autom späť do hlavného mesta. Večer sme dorazili do dediny Ambositra, kde sme sa vydali na prechádzku na miestny trh.
Ďalší deň sme dorazili späť na sever do hlavného mesta. Ubytovali sme sa a zohnali si niečo na večeru. Nič viac sme už bohužiaľ nestihli.
Predposledný deň sme využili na návštevu Lemur parku, ktorý je asi 30 km na západ od Tany. Je tu mnoho druhov lemurov, ale aj menšia botanická záhrada, obrovské bambusy a palmy.
Posledný deň na Madagaskare je už len v znamení presunu na letisko a čakania na odlet. Cesta späť vedie opäť cez Etiópiu, ďalej však nie späť do Dubaja, ale do Saudskej Arábie, mesta Džidda (Jeddah)
Jeden deň v Džidde asi bohate stačil. Namiesto príjemných 22-26 stupňov zrazu 37 °C a bez tieňa. Prešli sme sa po kolonáde, ale už po poludní sme sa museli ísť schovať do obchodného centra, kde sme si dali miestne dobroty. Potom už sme zamierili len smer letisko a späť do Európy.
Nevrátili sme sa však priamo do Brna, ale do Budapešti, kde sme si dali ešte jeden deň na aklimatizáciu a prechádzku mestom. Prešli sme si základné pamiatky, kolonádu pozdĺž Dunaja a popoludní sme už nasadli na vlak do Brna.
Madagaskar patrí medzi veľmi známe destinácie, preto som si myslel, že aj veľmi obľúbené a tiež rozvinuté. Ale chyba lávky. Nie je to zďaleka to isté či podobné ako ostrovy Maurícius ani Réunion, ktoré sú dostupné priamym letom len kúsok odtiaľto. Madagaskar je destinácia pre pokročilejších cestovateľov, ktorí chcú zažiť reálnu a veľmi chudobnú krajinu v Afrike, nevadí im presúvať sa dlhé vzdialenosti (nie ďaleké, ale časovo náročné), chcú vidieť krásnu prírodu a mnoho endemitov z oblasti fauny aj flóry. Nie je úplne jednoduché ani lacné sa sem dostať a ani vnútrozemské transfery nie sú úplne na pohodu, rýchle, pohodlné a lacné.
Napriek tomu sa mi podarilo nájsť skvelú alternatívu pre tých, ktorí chcú vidieť z Madagaskaru čo najviac a pritom tu nenechať často až štyritisíc eur, ako v prípade návštevy s CK. Samozrejme záleží, čo človek očakáva. Ak chcete len luxus, oddych, pláže, potom je tu známy ostrov Nosy Be. Musím vás ale upozorniť. Toto miesto nemá s Madagaskarom okrem geografického zaradenia, vôbec nič spoločné. Moja cesta by sa dala pojať ako "Autentický Madagaskar pre pokročilých dobrodruhov".
Praktické rady pred cestou:
- elektrina - v hlavnom meste relatívne bez problémov, čím ďalej od stredu, tým môžu problémy pribúdať. V odľahlejších dedinách bežia naftové agregáty, ktoré sa neskôr v noci vypínajú. V niektorých dedinách mimo ciest nie je elektrina vôbec.
- pitná voda - pre Európana v podstate neexistuje inde, než v balenej forme. PET fľaše majú všade, cena okolo 1 EUR/1,5 litra
- internet - v lepších ubytovaniach majú k dispozícii Wi-Fi, často sa vypínajú a je potrebné sa pripomenúť (mimo miest fungujú na lokálnych 3G hotspotoch zo SIM kariet). Mobilný signál je relatívne dobrý v obývaných oblastiach.
- očkovanie - žiadne nie je vyslovene nutné, odporúčaná je aspoň žltačka
- bankomaty - sú len vo veľkých mestách, takže si nezabudnite vybrať dostatočne dopredu, pretože platba kartou je skôr náhoda. Ani pri benzínkach sa nedá platiť kartou! Väčšina bankomatov sú tiež len na miestne karty, takže tu nevyberiete. Istotou je Societe Generale, francúzska banka, ktorá tu má však našťastie pobočiek celkom dosť.
- zjednávanie - na tržniciach alebo v obchodoch zjednávať netreba, väčšinou sú ceny dané a nezjednáva sa. Je však dobré poznať priemernú cenu a nenechať sa natiahnuť od vychytralých obchodníkov, ktorí ťažia z bohatého turistu.
Prvý deň vyrážame z miesta bydliska v Brne, skoro ráno autobusom do Viedne na letisko, kde sa začína naša veľká cesta. Prvý let je s nízkonákladovou spoločnosťou Wizzair do arabského Abú Zabí.
V Abú Zabí sme nemali v pláne sa dlho zdržiavať. Jediné miesto, kde sme sa chceli zastaviť, bola Mešita šejka Zayeda, považovaná za najväčší svätostánok Spojených arabských emirátov.
Potom sme sa už presunuli do Dubaja, kde sme si dali rýchlu večeru a pozreli si stále ešte najvyššiu budovu sveta - Burdž Chalífa. Neskoro večer sme sa presunuli na letisko, odkiaľ sme pokračovali ďalej.
Ráno sme preleteli do Etiópie, kde sme mali len rýchly prestup na posledný let do hlavného mesta Madagaskaru – Antananariva. Popoludní sme zvládli len miestnu aklimatizáciu, výjazd na vyhliadku nad mestom, nejaký rýchly nákup a výber hotela na prvú noc pobytu. V ponuke sú hotely drahšie (okolo 60 EUR na noc pre dvoch), ale aj lacnejšie (okolo 20 EUR na noc). Náš vodič mal v ponuke hneď niekoľko možností, aby si naozaj každý vybral. My sme nakoniec zvolili zlatú strednú cestu, aby sme sa aklimatizovali postupne.
Tento deň sa niesol v znamení presunu na východ, do Národného parku Andasibe-Mantadia. Ráno sme ešte zašli do supermarketu pre nejaké základné veci na cestu (kartón balenej vody, nôž, misku na ovocie, atď.). Nie, že by po ceste obchody neboli, ale jednak je väčšinou cena vyššia a jednak aj obmedzená dostupnosť. Cesta bola otrasná a nekonečná. Počet pokazených áut (hlavne nákladných) kvôli stavu vozovky sme nedokázali ani spočítať.
My sme mali svojho "sprievodcu/vodiča", ktorý nás celú dobu vozil, pomáhal s hľadaním ubytovania a tiež prípadne s výberom reštaurácie či tzv. bufetu, kde sme stavali na obed či na večeru. Znie to možno moc luxusne, ale cena práce miestneho nie je nijak dobre ocenená a v podstate celá služba aj s požičaním auta stála zhruba toľko, za koľko by ste si požičali auto v autopožičovni na letisku. Akurát tu sme mali 4x4 jeep, s ktorým sa dalo ísť aj mimo hlavnej cesty a hlavne - na cestách je toľko výmoľov a nerovností, že by sme sa pri šoférovaní vôbec nestihli pozerať okolo seba. A nervy na to by sme nemali už vôbec.
Po ceste sme navštívili Butterfly park, neďaleko od nášho cieľa. Motýľa sme nevideli síce ani jedného, zato nespočet chameleónov, krokodíla, nejaké hady a žaby vyskytujúce sa v tunajších dažďových pralesoch.
Ďalší deň nás už čakal národný park, dažďový prales, kde žijú predovšetkým lemury Indri Indri. Vďaka miestnym sprievodcom sme ich relatívne rýchlo a ľahko našli, videli a hlavne aj počuli. Aby som uviedol veci na pravú mieru. V každom národnom parku alebo atrakcii musia mať všetci miestneho sprievodcu, ktorý pozná miestne prostredie, históriu a tajné miesta, ktoré netreba minúť. Cena pre turistov je na pomery miestnych cien dosť vysoká (okolo 10-30 EUR na skupinu), pre miestnych je cena cca desatinová. Vstup do NP je potom spoplatnený zvlášť, väčšinou okolo 10-20 EUR na osobu.
Popoludní nás čakala ešte dlhá cesta späť do hlavného mesta, odkiaľ sme ďalší deň začali cestu na juh ostrova.
Po ceste na južnú časť ostrova sme sa zastavili v Ambatolampy, meste preslávenom výrobou hliníkových hrncov a ďalších doplnkov či dekorácií. Po ceste sa príroda menila na hornatejšiu a zástavba začala byť o dosť chudobnejšia. Popoludní sme došli až do cieľa dnešnej trasy, mesta Antsirabe, kde sme sa ale dlho neohriali a stihli ešte výstup na Tritriva Lake, jedno z troch preslávených miestnych jazier. Cesta bola už úplne bez asfaltu a dediny čoraz chudobnejšie. Urobili sme teda radosť miestnym deťom a obdarovali ich malými drobnosťami. Ich úsmev a vďačnosť stáli za to!
Šiesty deň bol opäť skôr prejazdový, aj keď po ceste sme videli nádherné ryžové polia známe najmä z Vietnamu (oblasť SAPA). Je to tu veľmi podobné a fotogenické! Bohužiaľ dediny sú tu už často nielen bez elektriny, ale často aj bez vody, ktorú miestni musia voziť v kanystroch občas aj niekoľko kilometrov ďaleko.
Siedmy deň sme prišli do ďalšieho dažďového pralesa s názvom Ranomafana. Cesta je tu nová, nachádza sa neďaleko odbočky z hlavnej národnej cesty vedúcej zo severu na juh. Dedina je veľmi príjemná, aj keď turisticky už celkom známa (dokonca sme tu stretli Čechov!). Je tu možnosť vyskúšať miestne jedlá, prejsť si tržnicu alebo sa ísť okúpať do bazéna. Alebo len tak sledovať, ako žijú miestni, ako sa umývajú v rieke, o kúsok vyššie perú bielizeň a ešte o kúsok vyššie si čistia zuby.
Je na čase ísť ďalej. Prechádzali sme čoraz suchším prostredím. Okolo rieky boli pekné terasy s ryžou a ďalšou zeleninou. Prírodné zavlažovanie je tu využité na maximum. Zastavili sme v mestečku Ambalavao, kde sme mali v malej dielni možnosť vidieť, ako sa ručne robia šatky, šaty, koberce a ďalšie. O kúsok ďalej je zase dielňa, kde sa ručne robí papier.
Na tento deň som sa obzvlášť tešil. V pláne bol Národný park Isalo, kde sú k videniu unikátne skalnaté útvary a celodenný trek s obedovým piknikom vrátane lemurov a popoludňajším kúpaním v prírodnom kúpalisku zasadenom do skál.
Na ďalší deň sme prišli k moru. Po niekoľkých dňoch cesty sa blíži cieľová destinácia. Tuleár síce nie je nijako pekné mesto, ale dá sa tu ešte vybrať z bankomatu a nakúpiť v supermarkete. Vo dedinách už táto možnosť nebude. Pokračujeme ďalej na sever po pobreží okolo rybárskej dediny Ifaty až do vedľajšej dediny Mangily, kde je veľa hotelov a ubytovania, možnosti vydať sa šnorchlovať ku koralovým útesom či do parku s baobabmi.
V tento deň sme sa vydali na malom katamaráne na more, kde sme mali možnosť preskúmať podmorský svet. Je potrebné vyraziť len v naozaj dobrý deň, kedy nefúka a nie sú teda veľké vlny a podmorské prúdy. Na obed sme boli prepravení do dediny Ifaty, kde sme od rybárov kúpili rybu podľa chuti a urobili si úžasný piknik pod palmou na pláži.
Je načase posunúť sa ďalej. Od mora sa nám však ešte nechcelo. Vyrazili sme teda na juh od Tuleáru, kde už asfaltová cesta úplne končí. Po niekoľkých kilometroch dorazíme na polostrov Sarodrano, kde nachádzame raj v území nikoho.
Bohužiaľ sa naša cesta pomaly končí a je čas vydať sa späť na sever. Na noc zostávame opäť pri národnom parku Isalo, v dedine Ranohira.
Celý ďalší deň sme v podstate len išli autom späť do hlavného mesta. Večer sme dorazili do dediny Ambositra, kde sme sa vydali na prechádzku na miestny trh.
Ďalší deň sme dorazili späť na sever do hlavného mesta. Ubytovali sme sa a zohnali si niečo na večeru. Nič viac sme už bohužiaľ nestihli.
Predposledný deň sme využili na návštevu Lemur parku, ktorý je asi 30 km na západ od Tany. Je tu mnoho druhov lemurov, ale aj menšia botanická záhrada, obrovské bambusy a palmy.
Posledný deň na Madagaskare je už len v znamení presunu na letisko a čakania na odlet. Cesta späť vedie opäť cez Etiópiu, ďalej však nie späť do Dubaja, ale do Saudskej Arábie, mesta Džidda (Jeddah)
Jeden deň v Džidde asi bohate stačil. Namiesto príjemných 22-26 stupňov zrazu 37 °C a bez tieňa. Prešli sme sa po kolonáde, ale už po poludní sme sa museli ísť schovať do obchodného centra, kde sme si dali miestne dobroty. Potom už sme zamierili len smer letisko a späť do Európy.
Nevrátili sme sa však priamo do Brna, ale do Budapešti, kde sme si dali ešte jeden deň na aklimatizáciu a prechádzku mestom. Prešli sme si základné pamiatky, kolonádu pozdĺž Dunaja a popoludní sme už nasadli na vlak do Brna.
Sme česká firmaSme česká firma
plán cesty od Jiří Hošek
Dobrodružstvo, ktoré ťa čaká
Madagaskar patrí medzi veľmi známe destinácie, preto som si myslel, že aj veľmi obľúbené a tiež rozvinuté. Ale chyba lávky. Nie je to zďaleka to isté či podobné ako ostrovy Maurícius ani Réunion, ktoré sú dostupné priamym letom len kúsok odtiaľto. Madagaskar je destinácia pre pokročilejších cestovateľov, ktorí chcú zažiť reálnu a veľmi chudobnú krajinu v Afrike, nevadí im presúvať sa dlhé vzdialenosti (nie ďaleké, ale časovo náročné), chcú vidieť krásnu prírodu a mnoho endemitov z oblasti fauny aj flóry. Nie je úplne jednoduché ani lacné sa sem dostať a ani vnútrozemské transfery nie sú úplne na pohodu, rýchle, pohodlné a lacné.
Napriek tomu sa mi podarilo nájsť skvelú alternatívu pre tých, ktorí chcú vidieť z Madagaskaru čo najviac a pritom tu nenechať často až štyritisíc eur, ako v prípade návštevy s CK. Samozrejme záleží, čo človek očakáva. Ak chcete len luxus, oddych, pláže, potom je tu známy ostrov Nosy Be. Musím vás ale upozorniť. Toto miesto nemá s Madagaskarom okrem geografického zaradenia, vôbec nič spoločné. Moja cesta by sa dala pojať ako "Autentický Madagaskar pre pokročilých dobrodruhov".
Praktické rady pred cestou:
- elektrina - v hlavnom meste relatívne bez problémov, čím ďalej od stredu, tým môžu problémy pribúdať. V odľahlejších dedinách bežia naftové agregáty, ktoré sa neskôr v noci vypínajú. V niektorých dedinách mimo ciest nie je elektrina vôbec.
- pitná voda - pre Európana v podstate neexistuje inde, než v balenej forme. PET fľaše majú všade, cena okolo 1 EUR/1,5 litra
- internet - v lepších ubytovaniach majú k dispozícii Wi-Fi, často sa vypínajú a je potrebné sa pripomenúť (mimo miest fungujú na lokálnych 3G hotspotoch zo SIM kariet). Mobilný signál je relatívne dobrý v obývaných oblastiach.
- očkovanie - žiadne nie je vyslovene nutné, odporúčaná je aspoň žltačka
- bankomaty - sú len vo veľkých mestách, takže si nezabudnite vybrať dostatočne dopredu, pretože platba kartou je skôr náhoda. Ani pri benzínkach sa nedá platiť kartou! Väčšina bankomatov sú tiež len na miestne karty, takže tu nevyberiete. Istotou je Societe Generale, francúzska banka, ktorá tu má však našťastie pobočiek celkom dosť.
- zjednávanie - na tržniciach alebo v obchodoch zjednávať netreba, väčšinou sú ceny dané a nezjednáva sa. Je však dobré poznať priemernú cenu a nenechať sa natiahnuť od vychytralých obchodníkov, ktorí ťažia z bohatého turistu.
Prvý deň vyrážame z miesta bydliska v Brne, skoro ráno autobusom do Viedne na letisko, kde sa začína naša veľká cesta. Prvý let je s nízkonákladovou spoločnosťou Wizzair do arabského Abú Zabí.
V Abú Zabí sme nemali v pláne sa dlho zdržiavať. Jediné miesto, kde sme sa chceli zastaviť, bola Mešita šejka Zayeda, považovaná za najväčší svätostánok Spojených arabských emirátov.
Potom sme sa už presunuli do Dubaja, kde sme si dali rýchlu večeru a pozreli si stále ešte najvyššiu budovu sveta - Burdž Chalífa. Neskoro večer sme sa presunuli na letisko, odkiaľ sme pokračovali ďalej.
Ráno sme preleteli do Etiópie, kde sme mali len rýchly prestup na posledný let do hlavného mesta Madagaskaru – Antananariva. Popoludní sme zvládli len miestnu aklimatizáciu, výjazd na vyhliadku nad mestom, nejaký rýchly nákup a výber hotela na prvú noc pobytu. V ponuke sú hotely drahšie (okolo 60 EUR na noc pre dvoch), ale aj lacnejšie (okolo 20 EUR na noc). Náš vodič mal v ponuke hneď niekoľko možností, aby si naozaj každý vybral. My sme nakoniec zvolili zlatú strednú cestu, aby sme sa aklimatizovali postupne.
Tento deň sa niesol v znamení presunu na východ, do Národného parku Andasibe-Mantadia. Ráno sme ešte zašli do supermarketu pre nejaké základné veci na cestu (kartón balenej vody, nôž, misku na ovocie, atď.). Nie, že by po ceste obchody neboli, ale jednak je väčšinou cena vyššia a jednak aj obmedzená dostupnosť. Cesta bola otrasná a nekonečná. Počet pokazených áut (hlavne nákladných) kvôli stavu vozovky sme nedokázali ani spočítať.
My sme mali svojho "sprievodcu/vodiča", ktorý nás celú dobu vozil, pomáhal s hľadaním ubytovania a tiež prípadne s výberom reštaurácie či tzv. bufetu, kde sme stavali na obed či na večeru. Znie to možno moc luxusne, ale cena práce miestneho nie je nijak dobre ocenená a v podstate celá služba aj s požičaním auta stála zhruba toľko, za koľko by ste si požičali auto v autopožičovni na letisku. Akurát tu sme mali 4x4 jeep, s ktorým sa dalo ísť aj mimo hlavnej cesty a hlavne - na cestách je toľko výmoľov a nerovností, že by sme sa pri šoférovaní vôbec nestihli pozerať okolo seba. A nervy na to by sme nemali už vôbec.
Po ceste sme navštívili Butterfly park, neďaleko od nášho cieľa. Motýľa sme nevideli síce ani jedného, zato nespočet chameleónov, krokodíla, nejaké hady a žaby vyskytujúce sa v tunajších dažďových pralesoch.
Ďalší deň nás už čakal národný park, dažďový prales, kde žijú predovšetkým lemury Indri Indri. Vďaka miestnym sprievodcom sme ich relatívne rýchlo a ľahko našli, videli a hlavne aj počuli. Aby som uviedol veci na pravú mieru. V každom národnom parku alebo atrakcii musia mať všetci miestneho sprievodcu, ktorý pozná miestne prostredie, históriu a tajné miesta, ktoré netreba minúť. Cena pre turistov je na pomery miestnych cien dosť vysoká (okolo 10-30 EUR na skupinu), pre miestnych je cena cca desatinová. Vstup do NP je potom spoplatnený zvlášť, väčšinou okolo 10-20 EUR na osobu.
Popoludní nás čakala ešte dlhá cesta späť do hlavného mesta, odkiaľ sme ďalší deň začali cestu na juh ostrova.
Po ceste na južnú časť ostrova sme sa zastavili v Ambatolampy, meste preslávenom výrobou hliníkových hrncov a ďalších doplnkov či dekorácií. Po ceste sa príroda menila na hornatejšiu a zástavba začala byť o dosť chudobnejšia. Popoludní sme došli až do cieľa dnešnej trasy, mesta Antsirabe, kde sme sa ale dlho neohriali a stihli ešte výstup na Tritriva Lake, jedno z troch preslávených miestnych jazier. Cesta bola už úplne bez asfaltu a dediny čoraz chudobnejšie. Urobili sme teda radosť miestnym deťom a obdarovali ich malými drobnosťami. Ich úsmev a vďačnosť stáli za to!
Šiesty deň bol opäť skôr prejazdový, aj keď po ceste sme videli nádherné ryžové polia známe najmä z Vietnamu (oblasť SAPA). Je to tu veľmi podobné a fotogenické! Bohužiaľ dediny sú tu už často nielen bez elektriny, ale často aj bez vody, ktorú miestni musia voziť v kanystroch občas aj niekoľko kilometrov ďaleko.
Siedmy deň sme prišli do ďalšieho dažďového pralesa s názvom Ranomafana. Cesta je tu nová, nachádza sa neďaleko odbočky z hlavnej národnej cesty vedúcej zo severu na juh. Dedina je veľmi príjemná, aj keď turisticky už celkom známa (dokonca sme tu stretli Čechov!). Je tu možnosť vyskúšať miestne jedlá, prejsť si tržnicu alebo sa ísť okúpať do bazéna. Alebo len tak sledovať, ako žijú miestni, ako sa umývajú v rieke, o kúsok vyššie perú bielizeň a ešte o kúsok vyššie si čistia zuby.
Je na čase ísť ďalej. Prechádzali sme čoraz suchším prostredím. Okolo rieky boli pekné terasy s ryžou a ďalšou zeleninou. Prírodné zavlažovanie je tu využité na maximum. Zastavili sme v mestečku Ambalavao, kde sme mali v malej dielni možnosť vidieť, ako sa ručne robia šatky, šaty, koberce a ďalšie. O kúsok ďalej je zase dielňa, kde sa ručne robí papier.
Na tento deň som sa obzvlášť tešil. V pláne bol Národný park Isalo, kde sú k videniu unikátne skalnaté útvary a celodenný trek s obedovým piknikom vrátane lemurov a popoludňajším kúpaním v prírodnom kúpalisku zasadenom do skál.
Na ďalší deň sme prišli k moru. Po niekoľkých dňoch cesty sa blíži cieľová destinácia. Tuleár síce nie je nijako pekné mesto, ale dá sa tu ešte vybrať z bankomatu a nakúpiť v supermarkete. Vo dedinách už táto možnosť nebude. Pokračujeme ďalej na sever po pobreží okolo rybárskej dediny Ifaty až do vedľajšej dediny Mangily, kde je veľa hotelov a ubytovania, možnosti vydať sa šnorchlovať ku koralovým útesom či do parku s baobabmi.
V tento deň sme sa vydali na malom katamaráne na more, kde sme mali možnosť preskúmať podmorský svet. Je potrebné vyraziť len v naozaj dobrý deň, kedy nefúka a nie sú teda veľké vlny a podmorské prúdy. Na obed sme boli prepravení do dediny Ifaty, kde sme od rybárov kúpili rybu podľa chuti a urobili si úžasný piknik pod palmou na pláži.
Je načase posunúť sa ďalej. Od mora sa nám však ešte nechcelo. Vyrazili sme teda na juh od Tuleáru, kde už asfaltová cesta úplne končí. Po niekoľkých kilometroch dorazíme na polostrov Sarodrano, kde nachádzame raj v území nikoho.
Bohužiaľ sa naša cesta pomaly končí a je čas vydať sa späť na sever. Na noc zostávame opäť pri národnom parku Isalo, v dedine Ranohira.
Celý ďalší deň sme v podstate len išli autom späť do hlavného mesta. Večer sme dorazili do dediny Ambositra, kde sme sa vydali na prechádzku na miestny trh.
Ďalší deň sme dorazili späť na sever do hlavného mesta. Ubytovali sme sa a zohnali si niečo na večeru. Nič viac sme už bohužiaľ nestihli.
Predposledný deň sme využili na návštevu Lemur parku, ktorý je asi 30 km na západ od Tany. Je tu mnoho druhov lemurov, ale aj menšia botanická záhrada, obrovské bambusy a palmy.
Posledný deň na Madagaskare je už len v znamení presunu na letisko a čakania na odlet. Cesta späť vedie opäť cez Etiópiu, ďalej však nie späť do Dubaja, ale do Saudskej Arábie, mesta Džidda (Jeddah)
Jeden deň v Džidde asi bohate stačil. Namiesto príjemných 22-26 stupňov zrazu 37 °C a bez tieňa. Prešli sme sa po kolonáde, ale už po poludní sme sa museli ísť schovať do obchodného centra, kde sme si dali miestne dobroty. Potom už sme zamierili len smer letisko a späť do Európy.
Nevrátili sme sa však priamo do Brna, ale do Budapešti, kde sme si dali ešte jeden deň na aklimatizáciu a prechádzku mestom. Prešli sme si základné pamiatky, kolonádu pozdĺž Dunaja a popoludní sme už nasadli na vlak do Brna.
Madagaskar patrí medzi veľmi známe destinácie, preto som si myslel, že aj veľmi obľúbené a tiež rozvinuté. Ale chyba lávky. Nie je to zďaleka to isté či podobné ako ostrovy Maurícius ani Réunion, ktoré sú dostupné priamym letom len kúsok odtiaľto. Madagaskar je destinácia pre pokročilejších cestovateľov, ktorí chcú zažiť reálnu a veľmi chudobnú krajinu v Afrike, nevadí im presúvať sa dlhé vzdialenosti (nie ďaleké, ale časovo náročné), chcú vidieť krásnu prírodu a mnoho endemitov z oblasti fauny aj flóry. Nie je úplne jednoduché ani lacné sa sem dostať a ani vnútrozemské transfery nie sú úplne na pohodu, rýchle, pohodlné a lacné.
Napriek tomu sa mi podarilo nájsť skvelú alternatívu pre tých, ktorí chcú vidieť z Madagaskaru čo najviac a pritom tu nenechať často až štyritisíc eur, ako v prípade návštevy s CK. Samozrejme záleží, čo človek očakáva. Ak chcete len luxus, oddych, pláže, potom je tu známy ostrov Nosy Be. Musím vás ale upozorniť. Toto miesto nemá s Madagaskarom okrem geografického zaradenia, vôbec nič spoločné. Moja cesta by sa dala pojať ako "Autentický Madagaskar pre pokročilých dobrodruhov".
Praktické rady pred cestou:
- elektrina - v hlavnom meste relatívne bez problémov, čím ďalej od stredu, tým môžu problémy pribúdať. V odľahlejších dedinách bežia naftové agregáty, ktoré sa neskôr v noci vypínajú. V niektorých dedinách mimo ciest nie je elektrina vôbec.
- pitná voda - pre Európana v podstate neexistuje inde, než v balenej forme. PET fľaše majú všade, cena okolo 1 EUR/1,5 litra
- internet - v lepších ubytovaniach majú k dispozícii Wi-Fi, často sa vypínajú a je potrebné sa pripomenúť (mimo miest fungujú na lokálnych 3G hotspotoch zo SIM kariet). Mobilný signál je relatívne dobrý v obývaných oblastiach.
- očkovanie - žiadne nie je vyslovene nutné, odporúčaná je aspoň žltačka
- bankomaty - sú len vo veľkých mestách, takže si nezabudnite vybrať dostatočne dopredu, pretože platba kartou je skôr náhoda. Ani pri benzínkach sa nedá platiť kartou! Väčšina bankomatov sú tiež len na miestne karty, takže tu nevyberiete. Istotou je Societe Generale, francúzska banka, ktorá tu má však našťastie pobočiek celkom dosť.
- zjednávanie - na tržniciach alebo v obchodoch zjednávať netreba, väčšinou sú ceny dané a nezjednáva sa. Je však dobré poznať priemernú cenu a nenechať sa natiahnuť od vychytralých obchodníkov, ktorí ťažia z bohatého turistu.
Prvý deň vyrážame z miesta bydliska v Brne, skoro ráno autobusom do Viedne na letisko, kde sa začína naša veľká cesta. Prvý let je s nízkonákladovou spoločnosťou Wizzair do arabského Abú Zabí.
V Abú Zabí sme nemali v pláne sa dlho zdržiavať. Jediné miesto, kde sme sa chceli zastaviť, bola Mešita šejka Zayeda, považovaná za najväčší svätostánok Spojených arabských emirátov.
Potom sme sa už presunuli do Dubaja, kde sme si dali rýchlu večeru a pozreli si stále ešte najvyššiu budovu sveta - Burdž Chalífa. Neskoro večer sme sa presunuli na letisko, odkiaľ sme pokračovali ďalej.
Ráno sme preleteli do Etiópie, kde sme mali len rýchly prestup na posledný let do hlavného mesta Madagaskaru – Antananariva. Popoludní sme zvládli len miestnu aklimatizáciu, výjazd na vyhliadku nad mestom, nejaký rýchly nákup a výber hotela na prvú noc pobytu. V ponuke sú hotely drahšie (okolo 60 EUR na noc pre dvoch), ale aj lacnejšie (okolo 20 EUR na noc). Náš vodič mal v ponuke hneď niekoľko možností, aby si naozaj každý vybral. My sme nakoniec zvolili zlatú strednú cestu, aby sme sa aklimatizovali postupne.
Tento deň sa niesol v znamení presunu na východ, do Národného parku Andasibe-Mantadia. Ráno sme ešte zašli do supermarketu pre nejaké základné veci na cestu (kartón balenej vody, nôž, misku na ovocie, atď.). Nie, že by po ceste obchody neboli, ale jednak je väčšinou cena vyššia a jednak aj obmedzená dostupnosť. Cesta bola otrasná a nekonečná. Počet pokazených áut (hlavne nákladných) kvôli stavu vozovky sme nedokázali ani spočítať.
My sme mali svojho "sprievodcu/vodiča", ktorý nás celú dobu vozil, pomáhal s hľadaním ubytovania a tiež prípadne s výberom reštaurácie či tzv. bufetu, kde sme stavali na obed či na večeru. Znie to možno moc luxusne, ale cena práce miestneho nie je nijak dobre ocenená a v podstate celá služba aj s požičaním auta stála zhruba toľko, za koľko by ste si požičali auto v autopožičovni na letisku. Akurát tu sme mali 4x4 jeep, s ktorým sa dalo ísť aj mimo hlavnej cesty a hlavne - na cestách je toľko výmoľov a nerovností, že by sme sa pri šoférovaní vôbec nestihli pozerať okolo seba. A nervy na to by sme nemali už vôbec.
Po ceste sme navštívili Butterfly park, neďaleko od nášho cieľa. Motýľa sme nevideli síce ani jedného, zato nespočet chameleónov, krokodíla, nejaké hady a žaby vyskytujúce sa v tunajších dažďových pralesoch.
Ďalší deň nás už čakal národný park, dažďový prales, kde žijú predovšetkým lemury Indri Indri. Vďaka miestnym sprievodcom sme ich relatívne rýchlo a ľahko našli, videli a hlavne aj počuli. Aby som uviedol veci na pravú mieru. V každom národnom parku alebo atrakcii musia mať všetci miestneho sprievodcu, ktorý pozná miestne prostredie, históriu a tajné miesta, ktoré netreba minúť. Cena pre turistov je na pomery miestnych cien dosť vysoká (okolo 10-30 EUR na skupinu), pre miestnych je cena cca desatinová. Vstup do NP je potom spoplatnený zvlášť, väčšinou okolo 10-20 EUR na osobu.
Popoludní nás čakala ešte dlhá cesta späť do hlavného mesta, odkiaľ sme ďalší deň začali cestu na juh ostrova.
Po ceste na južnú časť ostrova sme sa zastavili v Ambatolampy, meste preslávenom výrobou hliníkových hrncov a ďalších doplnkov či dekorácií. Po ceste sa príroda menila na hornatejšiu a zástavba začala byť o dosť chudobnejšia. Popoludní sme došli až do cieľa dnešnej trasy, mesta Antsirabe, kde sme sa ale dlho neohriali a stihli ešte výstup na Tritriva Lake, jedno z troch preslávených miestnych jazier. Cesta bola už úplne bez asfaltu a dediny čoraz chudobnejšie. Urobili sme teda radosť miestnym deťom a obdarovali ich malými drobnosťami. Ich úsmev a vďačnosť stáli za to!
Šiesty deň bol opäť skôr prejazdový, aj keď po ceste sme videli nádherné ryžové polia známe najmä z Vietnamu (oblasť SAPA). Je to tu veľmi podobné a fotogenické! Bohužiaľ dediny sú tu už často nielen bez elektriny, ale často aj bez vody, ktorú miestni musia voziť v kanystroch občas aj niekoľko kilometrov ďaleko.
Siedmy deň sme prišli do ďalšieho dažďového pralesa s názvom Ranomafana. Cesta je tu nová, nachádza sa neďaleko odbočky z hlavnej národnej cesty vedúcej zo severu na juh. Dedina je veľmi príjemná, aj keď turisticky už celkom známa (dokonca sme tu stretli Čechov!). Je tu možnosť vyskúšať miestne jedlá, prejsť si tržnicu alebo sa ísť okúpať do bazéna. Alebo len tak sledovať, ako žijú miestni, ako sa umývajú v rieke, o kúsok vyššie perú bielizeň a ešte o kúsok vyššie si čistia zuby.
Je na čase ísť ďalej. Prechádzali sme čoraz suchším prostredím. Okolo rieky boli pekné terasy s ryžou a ďalšou zeleninou. Prírodné zavlažovanie je tu využité na maximum. Zastavili sme v mestečku Ambalavao, kde sme mali v malej dielni možnosť vidieť, ako sa ručne robia šatky, šaty, koberce a ďalšie. O kúsok ďalej je zase dielňa, kde sa ručne robí papier.
Na tento deň som sa obzvlášť tešil. V pláne bol Národný park Isalo, kde sú k videniu unikátne skalnaté útvary a celodenný trek s obedovým piknikom vrátane lemurov a popoludňajším kúpaním v prírodnom kúpalisku zasadenom do skál.
Na ďalší deň sme prišli k moru. Po niekoľkých dňoch cesty sa blíži cieľová destinácia. Tuleár síce nie je nijako pekné mesto, ale dá sa tu ešte vybrať z bankomatu a nakúpiť v supermarkete. Vo dedinách už táto možnosť nebude. Pokračujeme ďalej na sever po pobreží okolo rybárskej dediny Ifaty až do vedľajšej dediny Mangily, kde je veľa hotelov a ubytovania, možnosti vydať sa šnorchlovať ku koralovým útesom či do parku s baobabmi.
V tento deň sme sa vydali na malom katamaráne na more, kde sme mali možnosť preskúmať podmorský svet. Je potrebné vyraziť len v naozaj dobrý deň, kedy nefúka a nie sú teda veľké vlny a podmorské prúdy. Na obed sme boli prepravení do dediny Ifaty, kde sme od rybárov kúpili rybu podľa chuti a urobili si úžasný piknik pod palmou na pláži.
Je načase posunúť sa ďalej. Od mora sa nám však ešte nechcelo. Vyrazili sme teda na juh od Tuleáru, kde už asfaltová cesta úplne končí. Po niekoľkých kilometroch dorazíme na polostrov Sarodrano, kde nachádzame raj v území nikoho.
Bohužiaľ sa naša cesta pomaly končí a je čas vydať sa späť na sever. Na noc zostávame opäť pri národnom parku Isalo, v dedine Ranohira.
Celý ďalší deň sme v podstate len išli autom späť do hlavného mesta. Večer sme dorazili do dediny Ambositra, kde sme sa vydali na prechádzku na miestny trh.
Ďalší deň sme dorazili späť na sever do hlavného mesta. Ubytovali sme sa a zohnali si niečo na večeru. Nič viac sme už bohužiaľ nestihli.
Predposledný deň sme využili na návštevu Lemur parku, ktorý je asi 30 km na západ od Tany. Je tu mnoho druhov lemurov, ale aj menšia botanická záhrada, obrovské bambusy a palmy.
Posledný deň na Madagaskare je už len v znamení presunu na letisko a čakania na odlet. Cesta späť vedie opäť cez Etiópiu, ďalej však nie späť do Dubaja, ale do Saudskej Arábie, mesta Džidda (Jeddah)
Jeden deň v Džidde asi bohate stačil. Namiesto príjemných 22-26 stupňov zrazu 37 °C a bez tieňa. Prešli sme sa po kolonáde, ale už po poludní sme sa museli ísť schovať do obchodného centra, kde sme si dali miestne dobroty. Potom už sme zamierili len smer letisko a späť do Európy.
Nevrátili sme sa však priamo do Brna, ale do Budapešti, kde sme si dali ešte jeden deň na aklimatizáciu a prechádzku mestom. Prešli sme si základné pamiatky, kolonádu pozdĺž Dunaja a popoludní sme už nasadli na vlak do Brna.
