Dobrodružstvo, ktoré ťa čaká
Po týždňoch strávených na všadeprítomnom japonskom sídlisku som sa konečne opäť dostal do prírody! V poslednej časti miniseriálu sme sa venovali Soulu a dnes sa vydávam na vulkanický ostrov Čedžu, kórejskú perlu v Žltom mori, ktorá ukrýva mnohé prírodné zázraky tejto úžasnej časti sveta.
Let do Jeju
Vnútroštátny terminál na letisku Inčchon v Soule je na rozdiel od medzinárodného terminálu veľmi prehľadný. Pri priehradke som si vyzdvihol palubný lístok ako účtenku z krčmy, prešiel som rýchlou bezpečnostnou kontrolou a o chvíľu sme už nastupovali a leteli. Absolútne žiadne problémy, všetko bolo rýchle, profesionálne. Zamestnanci na ploche nám zamávali, keď sme pristávali, a o chvíľu sme po vzlete odbočili doľava s výhľadom na celý Soul ďalej po trati na Jeju, kde sme pristáli pri západe slnka po hodinovom lete. Jeju (alebo tiež Čedžu) nie je nijako zvlášť veľký ostrov, má asi 80 kilometrov. Po pristátí nás kyvadlová doprava odviezla k terminálu a my sme už len prešli dverami von z letiska. Žiadne kontrolné stanovištia, presne ako keď človek ide hodinu a niečo autom napríklad do Českých Budějovíc.
Keď som vyšiel z letiska, bola už tma. Dostal som sa do svojho ubytovania vzdialeného asi 2 kilometre v hlavnom meste ostrova Jeju, Jeju Town. Samotné mesto Jeju City nie je nijako zvlášť zaujímavé, takže zajtra sa vydám rovno za prírodnými zaujímavosťami ostrova, kvôli ktorým som tu v prvom rade.
Ubytovanie v moteli na Jeju za pár stoviek Kč. Lacné a dobré ubytovanie.
Zajímavosť: Niekedy môžete v ubytovacích zariadeniach nájsť sprchový systém, kde namiesto sprchy a vane je celá kúpeľňa ako jedna veľká vaňa. Čo na tom, že keď sa sprchujete, všade je voda a potom sa v nej musíte brodiť, keď idete na záchod alebo do umývadla...
Východná časť ostrova Jeju - lávový tunel Manjanggul a polostrov Seongsang Ilchulbong
Po ostrove sa budem pohybovať verejnou dopravou, hlavne autobusmi. Počul som, že nejazdia veľmi často a je dosť problém dostať sa kamkoľvek s autobusmi. Nemôžem to však potvrdiť, myslím si, že majú dobrý systém. Dve hlavné stanice sú v Jeju na severe a v Seogwipo na juhu ostrova a medzi nimi linky vedú naprieč ostrovom ako deliaca sa bunka v metafáze medzi centromérami. Sú postupne očíslované a aplikácia zobrazuje aktuálne autobusy, kde sa nachádzajú, počet zastávok na konkrétnu zastávku a čas zostávajúci do príchodu. Čo viac človek potrebuje. Informačný systém je tu online, takže aj na zastávkach sú panely s rovnakými aktuálnymi údajmi, v autobusoch sú panely hlásiace aktuálnu a ďalšiu zastávku, dokonca v každom autobuse je wifi. Pri nastupovaní stačí zapípať T-money kartu a niekde vystúpiť. Žiadne zdržiavanie s platbami. Je to asi najlepší systém, aký som kde videl. Dokonca ani vo Veľkej Británii nemali lepší. Keď sa do toho zapojí technika a informačné technológie, často to uľahčuje život.
Šofér jazdil na autobuse, akoby ho odniekiaľ ukradol. Všetci tu jazdia akosi agresívne. Ale aby autobus skákal cez rýchlostné nerovnosti, búchal zo strany na stranu na krivolakých úsekoch cesty a prepadával sa pri prejazde zákrutami, to som už dlho nevidel. Po hodine cesty som vystúpil pri Jaskyni Manjanggul a prešiel som dva kilometre k
Odpoludnia v jaskyni Manjanggul takmer nikto nebol, davy ľudí prišli až okolo druhej, keď som odchádzal. Jaskyňa je vlastne lavínový tunel, ktorým pred tisíckami rokov počas sopečnej a vulkanickej činnosti na ostrove tiekla láva. Celkovo je dlhý asi 8 kilometrov, pričom jedna jaskyňa je otvorená. Ale aj tak je to dosť a je to skutočná lahôdka - tunel zo stuhnutej lávy, rôzne úzke a široké úseky, rímsy, stalaktity, závrty, plte, iné zvláštne útvary. A na jeho konci sa nachádza najväčší lavopád na svete. Celá lávová jaskyňa je pravdepodobne najväčšia a najrozsiahlejšia na svete, preto je zapísaná na zozname UNESCO.
Po prehliadke jaskyne som sa vrátil na zastávku na hlavnej ceste po obvode ostrova, opäť som počkal na autobus 201 a pokračoval ďalej na východ k Seongsan Ilchulbong, pseudoostrovu alebo polostrovu s krásnou scenériou a prevýšením 180 metrov.
Aj keď bolo počasie dosť zlé, chladné a mrholilo, táto ďalšia atrakcia UNESCO bola na rozdiel od jaskýň neuveriteľne preplnená Kórejčanmi. Tí milujú turistiku a chodia tráviť dni a víkendy na takéto miesta, sami, vo dvojiciach, s deťmi. Takže takýto kopec je posiaty schodiskami, aby ho zvládol aj podpriemerný Kórejčan, všetko starostlivo upravené, na schodiskách sú večer a v noci svetlá, z reproduktorov sa aj na vrchole kopca valia informácie. Kórejčanky si z toho ťažkú hlavu nerobia a na takéto túry chodia v čižmách a sukniach, akoby išli do divadla a bolo im teplo.
Za hodinu a pol som v daždi a vetre prešiel celú cestu. Toľko krásnych výhľadov, aj keď nie je jasno.
V zátoke sa nachádza domček lovcov mušlí Henjo, ktorí sa bez ničoho potápajú do hĺbky asi 20 metrov a lovia mušle pre miestny gastro trh. A môžu mať aj 70 rokov. Dnes som žiadneho z nich vo vode nevidel, veď bolo 15 stupňov a do vody by som nevliezol, ale aspoň som ich videl pri práci, ako spracúvajú ulovené mušle. Čistili ich, umývali, vydlabávali, krájali, varili a jedli.
Keď som zostúpil na úpätie kopca, rezervoval som si hotel v Seogwipo, pretože som sa nakoniec rozhodol, že ostatné možnosti, ktoré som mal v hlave, sú nerealizovateľné, pretože zajtra má veľmi pršať, takže výstup na centrálnu horu Hallasan musím nechať na pozajtra, t. j. dnes ísť do Seogwipo a zajtra sa túlať. Počkal som na autobus a hodinu a pol som sa viezol do Seogwipa. Za 23 Kč sú letenky naozaj lacné. Za jeden deň som autobusmi obišiel celú polovicu ostrova asi za 3 hodiny cesty za 70 Kč. A v takomto pohodlí.
Krátka prechádzka po meste, zvyšok zajtra.
Kulinársky tip: Soju je kórejský alkoholický nápoj, ktorý sa tradične vyrába z ryže, ale aj z iných ingrediencií, ako je pšenica, jačmeň, slad alebo zemiaky. Obsahuje približne 20 % alkoholu (rôzne druhy od 10 do 50 %) a má zvyčajne neutrálnu chuť, ale predáva sa aj s rôznymi ovocnými príchuťami. Soju je jedným z najpopulárnejších kórejských nápojov a často sa podáva ako nápoj k jedlám alebo sa z neho pripravujú koktaily a miešané nápoje.
Hotelové ubytovanie v Seogwip.
Tip na cestu: Ubytovanie na ostrove je neočakávane lacné, niekedy môžete získať 4* izbu za približne 500 Kč.
Južné pobrežie Jeju - nielen vodopády v okolí Seogwipo
Seogwipo je druhé najväčšie mesto na ostrove s približne 160 000 obyvateľmi a ideálnym miestom pre milovníkov prírody. Najzaujímavejšie sú pravdepodobne vodopády, ktorých je v meste a jeho okolí hneď niekoľko.
Jednou z najznámejších turistických atrakcií je vodopád Jeongbang, ktorého vstup stojí približne 2 000 wonov. Momentálne však tečie málo vody, takže vodopád nie je veľmi výdatný.
Vodopád Sojeongbang, ktorý sa nachádza o niečo ďalej na pobreží smerom na východ, bol síce menší a menej známy, ale na rozdiel od vodopádu Jeongbang tu neboli žiadni turisti. Je tiež voľne prístupný.
Pobrežie východne a južne od Seogwipy
Z Jeongbang som pokračoval cez centrum mesta do prístavu a na zaujímavý most Saeyeongyo, ktorý vyzerá ako plachetnica. Je to ikonická stavba mesta Seogwipo, jednoduchá, funkčná, veľmi estetická a dobre zasadená do krajiny.
Vedie na pekný ostrov Saeseom, ktorý slúži ako park, prírodná rezervácia a miesto odpočinku pre návštevníkov. Rastú tu dokonca endemické rastliny, vďaka čomu je biologicky atraktívny.
Na útese nad prístaviskom sa nachádza ďalší vodopád, Cheonjiyeon, na rieke. Tento vodopád je vysoký 22 metrov a okolitý park je plný kamélií, rododendrónov a bambusov.
Prechádzka pozdĺž útesov vedie k ďalším menším vodopádom na trase Jeju Olle 7, ktorá vedie ďalších 10 kilometrov na západ. Rozbúrené more, vietor, mysy, skaly, osamelé kamenné stĺpy v mori s príbehmi na nápisoch. Po dvoch mesiacoch konečne poriadna príroda!
Aj keď je zlé počasie a je pondelok, po pobreží sa prechádza veľa Kórejčanov. Ťažko povedať, či sú na dovolenke alebo na dôchodku. Celkom ma prekvapilo, aké dobré sú tu chodníky a cesty, všetko je riadne označené, chodníky sú vydláždené kameňmi alebo drevom, zábradlia sú opravené, ozdobené lanami a svetlami. Dobre sa tu o to starajú, niet divu, že Kórejčania milujú turistiku.
Ubytovanie v hoteli za pár stoviek Kč.
Výstup na centrálnu horu ostrova, horu Hallasan
Miestni obyvatelia hovoria, že Jeju je Hallasan a Hallasan je Jeju. Hora Hallasan je najvyššou horou Južnej Kórey a centrálnym vulkánom, okolo ktorého sa z minulej sopečnej činnosti vytvoril celý ostrov Čedžu. V súčasnosti je sopka nečinná, už viac ako 1 000 rokov tu nedošlo k žiadnej erupcii. Na sopku vedie niekoľko ciest, štyri, ale na samotný vrchol vedú len dve hlavné: východná trasa, po ktorej budem stúpať, pretože na ňu jazdí autobus, takže ju využíva väčšina turistov, a severná trasa, po ktorej budem zostupovať späť do mesta Jeju.
Majú tu celkom logický časový systém, ktorý turistov po určitej hodine nepustí za určité priechodné body, aby sa všetci do večera stihli vrátiť z hory. Dobrý nápad je absolvovať prechod približne do deväť, maximálne do desiatich hodín, ale to je v podstate limit. Vo výške 1500 metrov sa pred vrcholom nachádza hlavná stanica, na ktorú v zimnom období nikto nesmie vystúpiť po 12:00, na jar a na jeseň po 12:30 a v lete po 13:00. Z vrcholu treba zmiznúť po 14:00 a potom je to už jedno, všetci do noci skončia dole.
Takže som skoro ráno odišiel autobusom zo Seogwipy do Seongpanaku, kde ma čaká asi 9 km stúpania s prevýšením 1200 metrov. Začiatok bol zábavný, cesta je tu pekne upravená, sú na nej korejské pletené rohože, čo je naozaj niečo. Ako sú mäkké, tak sa po nich celkom príjemne kráča, keď nemusíte preskakovať po kameňoch.
Príroda v okolí Hallasanu je národným parkom zapísaným na zozname UNESCO. V nižších častiach kopca sa nachádza pekný les s rododendrónmi a inými stromami, v podraste rastie Sasa, druh lipového kvetu s bielozelenými listami, poznáme ho od nás, sem-tam sa objavuje ako okrasná rastlina v záhradách.
Na vrchu Hallasan nie sú žiadne stromy, takže vo výške nad 1 500 metrov nad morom by bol pekný výhľad na región, keby nebolo zamračené. Aspoň že nepršalo. Blízke okolie som videl dobre, ale pobrežie som nevidel, bolo pod mrakmi.
Na vrchole bolo najviac ľudí, všetci sedeli na drevených schodoch. Celkovo sa o cestu očividne celkom dobre starajú, alebo skôr si dali tú námahu, aby zhotovili schody asi v polovici cesty hore. Takže tam bude niekoľko kilometrov schodov.
Na samom vrchole Hallasanu sa dá pozrieť do krátera sopky, ktorý každú chvíľu mizne v oblakoch, a na jazero, ktoré malo byť veľké a modré, ale teraz je maličké, akoby vypustené. Pravdepodobne v ňom nie je dostatok vody. Je fakt, že ani vo všetkých tých horských potokoch a riekach z vrcholu netečie žiadna voda.
Po celej dĺžke východnej trasy bolo dosť plno, nechcem vidieť, ako to vyzerá cez víkendy a za lepšieho počasia. Považuje sa za jednoduchšiu ako severná, ktorá vedie z mesta Jeju. Tá je o niečo kratšia, ale strmšia. Pokračujem po tejto severnej trase. Vlastne sa mi asi páči viac, povedal by som, že je schodnejší, je na ňom viac schodov ako na východnom, je tu viac upravených skál a potom na spodku môžete vidieť zaujímavejšie veci, ako napríklad dva mosty, divokú rieku, ktorá bola pre dnešok takmer bez vody, jaskyňu alebo lávový tunel a les meniaci sa s každými sto metrami prevýšenia.
Na ceste na Jeju som úplne náhodou narazil na Záhadnú cestu, ktorá bola aj na mojom zozname na Jeju, ale nakoniec som sa jej vzdal, pretože som ju nechcel hľadať a stratiť pol dňa na nejakej ceste. Celá Tajomná cesta aj tak nie je veľmi zaujímavá. Funguje tu síce ilúzia auta idúceho zdanlivo do kopca, ale keď sa pozriete pozorne, uvidíte, že cesta stále ide z kopca, ale v porovnaní s veľkou cestou z Hallasanu sa len zmenšuje.
Nocujem opäť neďaleko letiska a zajtra ráno sa vraciam do Kórejskej republiky. Busan, teda Miami, Kórea čaká.
Po týždňoch strávených na všadeprítomnom japonskom sídlisku som sa konečne opäť dostal do prírody! V poslednej časti miniseriálu sme sa venovali Soulu a dnes sa vydávam na vulkanický ostrov Čedžu, kórejskú perlu v Žltom mori, ktorá ukrýva mnohé prírodné zázraky tejto úžasnej časti sveta.
Let do Jeju
Vnútroštátny terminál na letisku Inčchon v Soule je na rozdiel od medzinárodného terminálu veľmi prehľadný. Pri priehradke som si vyzdvihol palubný lístok ako účtenku z krčmy, prešiel som rýchlou bezpečnostnou kontrolou a o chvíľu sme už nastupovali a leteli. Absolútne žiadne problémy, všetko bolo rýchle, profesionálne. Zamestnanci na ploche nám zamávali, keď sme pristávali, a o chvíľu sme po vzlete odbočili doľava s výhľadom na celý Soul ďalej po trati na Jeju, kde sme pristáli pri západe slnka po hodinovom lete. Jeju (alebo tiež Čedžu) nie je nijako zvlášť veľký ostrov, má asi 80 kilometrov. Po pristátí nás kyvadlová doprava odviezla k terminálu a my sme už len prešli dverami von z letiska. Žiadne kontrolné stanovištia, presne ako keď človek ide hodinu a niečo autom napríklad do Českých Budějovíc.
Keď som vyšiel z letiska, bola už tma. Dostal som sa do svojho ubytovania vzdialeného asi 2 kilometre v hlavnom meste ostrova Jeju, Jeju Town. Samotné mesto Jeju City nie je nijako zvlášť zaujímavé, takže zajtra sa vydám rovno za prírodnými zaujímavosťami ostrova, kvôli ktorým som tu v prvom rade.
Ubytovanie v moteli na Jeju za pár stoviek Kč. Lacné a dobré ubytovanie.
Zajímavosť: Niekedy môžete v ubytovacích zariadeniach nájsť sprchový systém, kde namiesto sprchy a vane je celá kúpeľňa ako jedna veľká vaňa. Čo na tom, že keď sa sprchujete, všade je voda a potom sa v nej musíte brodiť, keď idete na záchod alebo do umývadla...
Východná časť ostrova Jeju - lávový tunel Manjanggul a polostrov Seongsang Ilchulbong
Po ostrove sa budem pohybovať verejnou dopravou, hlavne autobusmi. Počul som, že nejazdia veľmi často a je dosť problém dostať sa kamkoľvek s autobusmi. Nemôžem to však potvrdiť, myslím si, že majú dobrý systém. Dve hlavné stanice sú v Jeju na severe a v Seogwipo na juhu ostrova a medzi nimi linky vedú naprieč ostrovom ako deliaca sa bunka v metafáze medzi centromérami. Sú postupne očíslované a aplikácia zobrazuje aktuálne autobusy, kde sa nachádzajú, počet zastávok na konkrétnu zastávku a čas zostávajúci do príchodu. Čo viac človek potrebuje. Informačný systém je tu online, takže aj na zastávkach sú panely s rovnakými aktuálnymi údajmi, v autobusoch sú panely hlásiace aktuálnu a ďalšiu zastávku, dokonca v každom autobuse je wifi. Pri nastupovaní stačí zapípať T-money kartu a niekde vystúpiť. Žiadne zdržiavanie s platbami. Je to asi najlepší systém, aký som kde videl. Dokonca ani vo Veľkej Británii nemali lepší. Keď sa do toho zapojí technika a informačné technológie, často to uľahčuje život.
Šofér jazdil na autobuse, akoby ho odniekiaľ ukradol. Všetci tu jazdia akosi agresívne. Ale aby autobus skákal cez rýchlostné nerovnosti, búchal zo strany na stranu na krivolakých úsekoch cesty a prepadával sa pri prejazde zákrutami, to som už dlho nevidel. Po hodine cesty som vystúpil pri Jaskyni Manjanggul a prešiel som dva kilometre k
Odpoludnia v jaskyni Manjanggul takmer nikto nebol, davy ľudí prišli až okolo druhej, keď som odchádzal. Jaskyňa je vlastne lavínový tunel, ktorým pred tisíckami rokov počas sopečnej a vulkanickej činnosti na ostrove tiekla láva. Celkovo je dlhý asi 8 kilometrov, pričom jedna jaskyňa je otvorená. Ale aj tak je to dosť a je to skutočná lahôdka - tunel zo stuhnutej lávy, rôzne úzke a široké úseky, rímsy, stalaktity, závrty, plte, iné zvláštne útvary. A na jeho konci sa nachádza najväčší lavopád na svete. Celá lávová jaskyňa je pravdepodobne najväčšia a najrozsiahlejšia na svete, preto je zapísaná na zozname UNESCO.
Po prehliadke jaskyne som sa vrátil na zastávku na hlavnej ceste po obvode ostrova, opäť som počkal na autobus 201 a pokračoval ďalej na východ k Seongsan Ilchulbong, pseudoostrovu alebo polostrovu s krásnou scenériou a prevýšením 180 metrov.
Aj keď bolo počasie dosť zlé, chladné a mrholilo, táto ďalšia atrakcia UNESCO bola na rozdiel od jaskýň neuveriteľne preplnená Kórejčanmi. Tí milujú turistiku a chodia tráviť dni a víkendy na takéto miesta, sami, vo dvojiciach, s deťmi. Takže takýto kopec je posiaty schodiskami, aby ho zvládol aj podpriemerný Kórejčan, všetko starostlivo upravené, na schodiskách sú večer a v noci svetlá, z reproduktorov sa aj na vrchole kopca valia informácie. Kórejčanky si z toho ťažkú hlavu nerobia a na takéto túry chodia v čižmách a sukniach, akoby išli do divadla a bolo im teplo.
Za hodinu a pol som v daždi a vetre prešiel celú cestu. Toľko krásnych výhľadov, aj keď nie je jasno.
V zátoke sa nachádza domček lovcov mušlí Henjo, ktorí sa bez ničoho potápajú do hĺbky asi 20 metrov a lovia mušle pre miestny gastro trh. A môžu mať aj 70 rokov. Dnes som žiadneho z nich vo vode nevidel, veď bolo 15 stupňov a do vody by som nevliezol, ale aspoň som ich videl pri práci, ako spracúvajú ulovené mušle. Čistili ich, umývali, vydlabávali, krájali, varili a jedli.
Keď som zostúpil na úpätie kopca, rezervoval som si hotel v Seogwipo, pretože som sa nakoniec rozhodol, že ostatné možnosti, ktoré som mal v hlave, sú nerealizovateľné, pretože zajtra má veľmi pršať, takže výstup na centrálnu horu Hallasan musím nechať na pozajtra, t. j. dnes ísť do Seogwipo a zajtra sa túlať. Počkal som na autobus a hodinu a pol som sa viezol do Seogwipa. Za 23 Kč sú letenky naozaj lacné. Za jeden deň som autobusmi obišiel celú polovicu ostrova asi za 3 hodiny cesty za 70 Kč. A v takomto pohodlí.
Krátka prechádzka po meste, zvyšok zajtra.
Kulinársky tip: Soju je kórejský alkoholický nápoj, ktorý sa tradične vyrába z ryže, ale aj z iných ingrediencií, ako je pšenica, jačmeň, slad alebo zemiaky. Obsahuje približne 20 % alkoholu (rôzne druhy od 10 do 50 %) a má zvyčajne neutrálnu chuť, ale predáva sa aj s rôznymi ovocnými príchuťami. Soju je jedným z najpopulárnejších kórejských nápojov a často sa podáva ako nápoj k jedlám alebo sa z neho pripravujú koktaily a miešané nápoje.
Hotelové ubytovanie v Seogwip.
Tip na cestu: Ubytovanie na ostrove je neočakávane lacné, niekedy môžete získať 4* izbu za približne 500 Kč.
Južné pobrežie Jeju - nielen vodopády v okolí Seogwipo
Seogwipo je druhé najväčšie mesto na ostrove s približne 160 000 obyvateľmi a ideálnym miestom pre milovníkov prírody. Najzaujímavejšie sú pravdepodobne vodopády, ktorých je v meste a jeho okolí hneď niekoľko.
Jednou z najznámejších turistických atrakcií je vodopád Jeongbang, ktorého vstup stojí približne 2 000 wonov. Momentálne však tečie málo vody, takže vodopád nie je veľmi výdatný.
Vodopád Sojeongbang, ktorý sa nachádza o niečo ďalej na pobreží smerom na východ, bol síce menší a menej známy, ale na rozdiel od vodopádu Jeongbang tu neboli žiadni turisti. Je tiež voľne prístupný.
Pobrežie východne a južne od Seogwipy
Z Jeongbang som pokračoval cez centrum mesta do prístavu a na zaujímavý most Saeyeongyo, ktorý vyzerá ako plachetnica. Je to ikonická stavba mesta Seogwipo, jednoduchá, funkčná, veľmi estetická a dobre zasadená do krajiny.
Vedie na pekný ostrov Saeseom, ktorý slúži ako park, prírodná rezervácia a miesto odpočinku pre návštevníkov. Rastú tu dokonca endemické rastliny, vďaka čomu je biologicky atraktívny.
Na útese nad prístaviskom sa nachádza ďalší vodopád, Cheonjiyeon, na rieke. Tento vodopád je vysoký 22 metrov a okolitý park je plný kamélií, rododendrónov a bambusov.
Prechádzka pozdĺž útesov vedie k ďalším menším vodopádom na trase Jeju Olle 7, ktorá vedie ďalších 10 kilometrov na západ. Rozbúrené more, vietor, mysy, skaly, osamelé kamenné stĺpy v mori s príbehmi na nápisoch. Po dvoch mesiacoch konečne poriadna príroda!
Aj keď je zlé počasie a je pondelok, po pobreží sa prechádza veľa Kórejčanov. Ťažko povedať, či sú na dovolenke alebo na dôchodku. Celkom ma prekvapilo, aké dobré sú tu chodníky a cesty, všetko je riadne označené, chodníky sú vydláždené kameňmi alebo drevom, zábradlia sú opravené, ozdobené lanami a svetlami. Dobre sa tu o to starajú, niet divu, že Kórejčania milujú turistiku.
Ubytovanie v hoteli za pár stoviek Kč.
Výstup na centrálnu horu ostrova, horu Hallasan
Miestni obyvatelia hovoria, že Jeju je Hallasan a Hallasan je Jeju. Hora Hallasan je najvyššou horou Južnej Kórey a centrálnym vulkánom, okolo ktorého sa z minulej sopečnej činnosti vytvoril celý ostrov Čedžu. V súčasnosti je sopka nečinná, už viac ako 1 000 rokov tu nedošlo k žiadnej erupcii. Na sopku vedie niekoľko ciest, štyri, ale na samotný vrchol vedú len dve hlavné: východná trasa, po ktorej budem stúpať, pretože na ňu jazdí autobus, takže ju využíva väčšina turistov, a severná trasa, po ktorej budem zostupovať späť do mesta Jeju.
Majú tu celkom logický časový systém, ktorý turistov po určitej hodine nepustí za určité priechodné body, aby sa všetci do večera stihli vrátiť z hory. Dobrý nápad je absolvovať prechod približne do deväť, maximálne do desiatich hodín, ale to je v podstate limit. Vo výške 1500 metrov sa pred vrcholom nachádza hlavná stanica, na ktorú v zimnom období nikto nesmie vystúpiť po 12:00, na jar a na jeseň po 12:30 a v lete po 13:00. Z vrcholu treba zmiznúť po 14:00 a potom je to už jedno, všetci do noci skončia dole.
Takže som skoro ráno odišiel autobusom zo Seogwipy do Seongpanaku, kde ma čaká asi 9 km stúpania s prevýšením 1200 metrov. Začiatok bol zábavný, cesta je tu pekne upravená, sú na nej korejské pletené rohože, čo je naozaj niečo. Ako sú mäkké, tak sa po nich celkom príjemne kráča, keď nemusíte preskakovať po kameňoch.
Príroda v okolí Hallasanu je národným parkom zapísaným na zozname UNESCO. V nižších častiach kopca sa nachádza pekný les s rododendrónmi a inými stromami, v podraste rastie Sasa, druh lipového kvetu s bielozelenými listami, poznáme ho od nás, sem-tam sa objavuje ako okrasná rastlina v záhradách.
Na vrchu Hallasan nie sú žiadne stromy, takže vo výške nad 1 500 metrov nad morom by bol pekný výhľad na región, keby nebolo zamračené. Aspoň že nepršalo. Blízke okolie som videl dobre, ale pobrežie som nevidel, bolo pod mrakmi.
Na vrchole bolo najviac ľudí, všetci sedeli na drevených schodoch. Celkovo sa o cestu očividne celkom dobre starajú, alebo skôr si dali tú námahu, aby zhotovili schody asi v polovici cesty hore. Takže tam bude niekoľko kilometrov schodov.
Na samom vrchole Hallasanu sa dá pozrieť do krátera sopky, ktorý každú chvíľu mizne v oblakoch, a na jazero, ktoré malo byť veľké a modré, ale teraz je maličké, akoby vypustené. Pravdepodobne v ňom nie je dostatok vody. Je fakt, že ani vo všetkých tých horských potokoch a riekach z vrcholu netečie žiadna voda.
Po celej dĺžke východnej trasy bolo dosť plno, nechcem vidieť, ako to vyzerá cez víkendy a za lepšieho počasia. Považuje sa za jednoduchšiu ako severná, ktorá vedie z mesta Jeju. Tá je o niečo kratšia, ale strmšia. Pokračujem po tejto severnej trase. Vlastne sa mi asi páči viac, povedal by som, že je schodnejší, je na ňom viac schodov ako na východnom, je tu viac upravených skál a potom na spodku môžete vidieť zaujímavejšie veci, ako napríklad dva mosty, divokú rieku, ktorá bola pre dnešok takmer bez vody, jaskyňu alebo lávový tunel a les meniaci sa s každými sto metrami prevýšenia.
Na ceste na Jeju som úplne náhodou narazil na Záhadnú cestu, ktorá bola aj na mojom zozname na Jeju, ale nakoniec som sa jej vzdal, pretože som ju nechcel hľadať a stratiť pol dňa na nejakej ceste. Celá Tajomná cesta aj tak nie je veľmi zaujímavá. Funguje tu síce ilúzia auta idúceho zdanlivo do kopca, ale keď sa pozriete pozorne, uvidíte, že cesta stále ide z kopca, ale v porovnaní s veľkou cestou z Hallasanu sa len zmenšuje.
Nocujem opäť neďaleko letiska a zajtra ráno sa vraciam do Kórejskej republiky. Busan, teda Miami, Kórea čaká.
Sme česká firmaSme česká firma
plán cesty od Martin Konhefr
Dobrodružstvo, ktoré ťa čaká
Po týždňoch strávených na všadeprítomnom japonskom sídlisku som sa konečne opäť dostal do prírody! V poslednej časti miniseriálu sme sa venovali Soulu a dnes sa vydávam na vulkanický ostrov Čedžu, kórejskú perlu v Žltom mori, ktorá ukrýva mnohé prírodné zázraky tejto úžasnej časti sveta.
Let do Jeju
Vnútroštátny terminál na letisku Inčchon v Soule je na rozdiel od medzinárodného terminálu veľmi prehľadný. Pri priehradke som si vyzdvihol palubný lístok ako účtenku z krčmy, prešiel som rýchlou bezpečnostnou kontrolou a o chvíľu sme už nastupovali a leteli. Absolútne žiadne problémy, všetko bolo rýchle, profesionálne. Zamestnanci na ploche nám zamávali, keď sme pristávali, a o chvíľu sme po vzlete odbočili doľava s výhľadom na celý Soul ďalej po trati na Jeju, kde sme pristáli pri západe slnka po hodinovom lete. Jeju (alebo tiež Čedžu) nie je nijako zvlášť veľký ostrov, má asi 80 kilometrov. Po pristátí nás kyvadlová doprava odviezla k terminálu a my sme už len prešli dverami von z letiska. Žiadne kontrolné stanovištia, presne ako keď človek ide hodinu a niečo autom napríklad do Českých Budějovíc.
Keď som vyšiel z letiska, bola už tma. Dostal som sa do svojho ubytovania vzdialeného asi 2 kilometre v hlavnom meste ostrova Jeju, Jeju Town. Samotné mesto Jeju City nie je nijako zvlášť zaujímavé, takže zajtra sa vydám rovno za prírodnými zaujímavosťami ostrova, kvôli ktorým som tu v prvom rade.
Ubytovanie v moteli na Jeju za pár stoviek Kč. Lacné a dobré ubytovanie.
Zajímavosť: Niekedy môžete v ubytovacích zariadeniach nájsť sprchový systém, kde namiesto sprchy a vane je celá kúpeľňa ako jedna veľká vaňa. Čo na tom, že keď sa sprchujete, všade je voda a potom sa v nej musíte brodiť, keď idete na záchod alebo do umývadla...
Východná časť ostrova Jeju - lávový tunel Manjanggul a polostrov Seongsang Ilchulbong
Po ostrove sa budem pohybovať verejnou dopravou, hlavne autobusmi. Počul som, že nejazdia veľmi často a je dosť problém dostať sa kamkoľvek s autobusmi. Nemôžem to však potvrdiť, myslím si, že majú dobrý systém. Dve hlavné stanice sú v Jeju na severe a v Seogwipo na juhu ostrova a medzi nimi linky vedú naprieč ostrovom ako deliaca sa bunka v metafáze medzi centromérami. Sú postupne očíslované a aplikácia zobrazuje aktuálne autobusy, kde sa nachádzajú, počet zastávok na konkrétnu zastávku a čas zostávajúci do príchodu. Čo viac človek potrebuje. Informačný systém je tu online, takže aj na zastávkach sú panely s rovnakými aktuálnymi údajmi, v autobusoch sú panely hlásiace aktuálnu a ďalšiu zastávku, dokonca v každom autobuse je wifi. Pri nastupovaní stačí zapípať T-money kartu a niekde vystúpiť. Žiadne zdržiavanie s platbami. Je to asi najlepší systém, aký som kde videl. Dokonca ani vo Veľkej Británii nemali lepší. Keď sa do toho zapojí technika a informačné technológie, často to uľahčuje život.
Šofér jazdil na autobuse, akoby ho odniekiaľ ukradol. Všetci tu jazdia akosi agresívne. Ale aby autobus skákal cez rýchlostné nerovnosti, búchal zo strany na stranu na krivolakých úsekoch cesty a prepadával sa pri prejazde zákrutami, to som už dlho nevidel. Po hodine cesty som vystúpil pri Jaskyni Manjanggul a prešiel som dva kilometre k
Odpoludnia v jaskyni Manjanggul takmer nikto nebol, davy ľudí prišli až okolo druhej, keď som odchádzal. Jaskyňa je vlastne lavínový tunel, ktorým pred tisíckami rokov počas sopečnej a vulkanickej činnosti na ostrove tiekla láva. Celkovo je dlhý asi 8 kilometrov, pričom jedna jaskyňa je otvorená. Ale aj tak je to dosť a je to skutočná lahôdka - tunel zo stuhnutej lávy, rôzne úzke a široké úseky, rímsy, stalaktity, závrty, plte, iné zvláštne útvary. A na jeho konci sa nachádza najväčší lavopád na svete. Celá lávová jaskyňa je pravdepodobne najväčšia a najrozsiahlejšia na svete, preto je zapísaná na zozname UNESCO.
Po prehliadke jaskyne som sa vrátil na zastávku na hlavnej ceste po obvode ostrova, opäť som počkal na autobus 201 a pokračoval ďalej na východ k Seongsan Ilchulbong, pseudoostrovu alebo polostrovu s krásnou scenériou a prevýšením 180 metrov.
Aj keď bolo počasie dosť zlé, chladné a mrholilo, táto ďalšia atrakcia UNESCO bola na rozdiel od jaskýň neuveriteľne preplnená Kórejčanmi. Tí milujú turistiku a chodia tráviť dni a víkendy na takéto miesta, sami, vo dvojiciach, s deťmi. Takže takýto kopec je posiaty schodiskami, aby ho zvládol aj podpriemerný Kórejčan, všetko starostlivo upravené, na schodiskách sú večer a v noci svetlá, z reproduktorov sa aj na vrchole kopca valia informácie. Kórejčanky si z toho ťažkú hlavu nerobia a na takéto túry chodia v čižmách a sukniach, akoby išli do divadla a bolo im teplo.
Za hodinu a pol som v daždi a vetre prešiel celú cestu. Toľko krásnych výhľadov, aj keď nie je jasno.
V zátoke sa nachádza domček lovcov mušlí Henjo, ktorí sa bez ničoho potápajú do hĺbky asi 20 metrov a lovia mušle pre miestny gastro trh. A môžu mať aj 70 rokov. Dnes som žiadneho z nich vo vode nevidel, veď bolo 15 stupňov a do vody by som nevliezol, ale aspoň som ich videl pri práci, ako spracúvajú ulovené mušle. Čistili ich, umývali, vydlabávali, krájali, varili a jedli.
Keď som zostúpil na úpätie kopca, rezervoval som si hotel v Seogwipo, pretože som sa nakoniec rozhodol, že ostatné možnosti, ktoré som mal v hlave, sú nerealizovateľné, pretože zajtra má veľmi pršať, takže výstup na centrálnu horu Hallasan musím nechať na pozajtra, t. j. dnes ísť do Seogwipo a zajtra sa túlať. Počkal som na autobus a hodinu a pol som sa viezol do Seogwipa. Za 23 Kč sú letenky naozaj lacné. Za jeden deň som autobusmi obišiel celú polovicu ostrova asi za 3 hodiny cesty za 70 Kč. A v takomto pohodlí.
Krátka prechádzka po meste, zvyšok zajtra.
Kulinársky tip: Soju je kórejský alkoholický nápoj, ktorý sa tradične vyrába z ryže, ale aj z iných ingrediencií, ako je pšenica, jačmeň, slad alebo zemiaky. Obsahuje približne 20 % alkoholu (rôzne druhy od 10 do 50 %) a má zvyčajne neutrálnu chuť, ale predáva sa aj s rôznymi ovocnými príchuťami. Soju je jedným z najpopulárnejších kórejských nápojov a často sa podáva ako nápoj k jedlám alebo sa z neho pripravujú koktaily a miešané nápoje.
Hotelové ubytovanie v Seogwip.
Tip na cestu: Ubytovanie na ostrove je neočakávane lacné, niekedy môžete získať 4* izbu za približne 500 Kč.
Južné pobrežie Jeju - nielen vodopády v okolí Seogwipo
Seogwipo je druhé najväčšie mesto na ostrove s približne 160 000 obyvateľmi a ideálnym miestom pre milovníkov prírody. Najzaujímavejšie sú pravdepodobne vodopády, ktorých je v meste a jeho okolí hneď niekoľko.
Jednou z najznámejších turistických atrakcií je vodopád Jeongbang, ktorého vstup stojí približne 2 000 wonov. Momentálne však tečie málo vody, takže vodopád nie je veľmi výdatný.
Vodopád Sojeongbang, ktorý sa nachádza o niečo ďalej na pobreží smerom na východ, bol síce menší a menej známy, ale na rozdiel od vodopádu Jeongbang tu neboli žiadni turisti. Je tiež voľne prístupný.
Pobrežie východne a južne od Seogwipy
Z Jeongbang som pokračoval cez centrum mesta do prístavu a na zaujímavý most Saeyeongyo, ktorý vyzerá ako plachetnica. Je to ikonická stavba mesta Seogwipo, jednoduchá, funkčná, veľmi estetická a dobre zasadená do krajiny.
Vedie na pekný ostrov Saeseom, ktorý slúži ako park, prírodná rezervácia a miesto odpočinku pre návštevníkov. Rastú tu dokonca endemické rastliny, vďaka čomu je biologicky atraktívny.
Na útese nad prístaviskom sa nachádza ďalší vodopád, Cheonjiyeon, na rieke. Tento vodopád je vysoký 22 metrov a okolitý park je plný kamélií, rododendrónov a bambusov.
Prechádzka pozdĺž útesov vedie k ďalším menším vodopádom na trase Jeju Olle 7, ktorá vedie ďalších 10 kilometrov na západ. Rozbúrené more, vietor, mysy, skaly, osamelé kamenné stĺpy v mori s príbehmi na nápisoch. Po dvoch mesiacoch konečne poriadna príroda!
Aj keď je zlé počasie a je pondelok, po pobreží sa prechádza veľa Kórejčanov. Ťažko povedať, či sú na dovolenke alebo na dôchodku. Celkom ma prekvapilo, aké dobré sú tu chodníky a cesty, všetko je riadne označené, chodníky sú vydláždené kameňmi alebo drevom, zábradlia sú opravené, ozdobené lanami a svetlami. Dobre sa tu o to starajú, niet divu, že Kórejčania milujú turistiku.
Ubytovanie v hoteli za pár stoviek Kč.
Výstup na centrálnu horu ostrova, horu Hallasan
Miestni obyvatelia hovoria, že Jeju je Hallasan a Hallasan je Jeju. Hora Hallasan je najvyššou horou Južnej Kórey a centrálnym vulkánom, okolo ktorého sa z minulej sopečnej činnosti vytvoril celý ostrov Čedžu. V súčasnosti je sopka nečinná, už viac ako 1 000 rokov tu nedošlo k žiadnej erupcii. Na sopku vedie niekoľko ciest, štyri, ale na samotný vrchol vedú len dve hlavné: východná trasa, po ktorej budem stúpať, pretože na ňu jazdí autobus, takže ju využíva väčšina turistov, a severná trasa, po ktorej budem zostupovať späť do mesta Jeju.
Majú tu celkom logický časový systém, ktorý turistov po určitej hodine nepustí za určité priechodné body, aby sa všetci do večera stihli vrátiť z hory. Dobrý nápad je absolvovať prechod približne do deväť, maximálne do desiatich hodín, ale to je v podstate limit. Vo výške 1500 metrov sa pred vrcholom nachádza hlavná stanica, na ktorú v zimnom období nikto nesmie vystúpiť po 12:00, na jar a na jeseň po 12:30 a v lete po 13:00. Z vrcholu treba zmiznúť po 14:00 a potom je to už jedno, všetci do noci skončia dole.
Takže som skoro ráno odišiel autobusom zo Seogwipy do Seongpanaku, kde ma čaká asi 9 km stúpania s prevýšením 1200 metrov. Začiatok bol zábavný, cesta je tu pekne upravená, sú na nej korejské pletené rohože, čo je naozaj niečo. Ako sú mäkké, tak sa po nich celkom príjemne kráča, keď nemusíte preskakovať po kameňoch.
Príroda v okolí Hallasanu je národným parkom zapísaným na zozname UNESCO. V nižších častiach kopca sa nachádza pekný les s rododendrónmi a inými stromami, v podraste rastie Sasa, druh lipového kvetu s bielozelenými listami, poznáme ho od nás, sem-tam sa objavuje ako okrasná rastlina v záhradách.
Na vrchu Hallasan nie sú žiadne stromy, takže vo výške nad 1 500 metrov nad morom by bol pekný výhľad na región, keby nebolo zamračené. Aspoň že nepršalo. Blízke okolie som videl dobre, ale pobrežie som nevidel, bolo pod mrakmi.
Na vrchole bolo najviac ľudí, všetci sedeli na drevených schodoch. Celkovo sa o cestu očividne celkom dobre starajú, alebo skôr si dali tú námahu, aby zhotovili schody asi v polovici cesty hore. Takže tam bude niekoľko kilometrov schodov.
Na samom vrchole Hallasanu sa dá pozrieť do krátera sopky, ktorý každú chvíľu mizne v oblakoch, a na jazero, ktoré malo byť veľké a modré, ale teraz je maličké, akoby vypustené. Pravdepodobne v ňom nie je dostatok vody. Je fakt, že ani vo všetkých tých horských potokoch a riekach z vrcholu netečie žiadna voda.
Po celej dĺžke východnej trasy bolo dosť plno, nechcem vidieť, ako to vyzerá cez víkendy a za lepšieho počasia. Považuje sa za jednoduchšiu ako severná, ktorá vedie z mesta Jeju. Tá je o niečo kratšia, ale strmšia. Pokračujem po tejto severnej trase. Vlastne sa mi asi páči viac, povedal by som, že je schodnejší, je na ňom viac schodov ako na východnom, je tu viac upravených skál a potom na spodku môžete vidieť zaujímavejšie veci, ako napríklad dva mosty, divokú rieku, ktorá bola pre dnešok takmer bez vody, jaskyňu alebo lávový tunel a les meniaci sa s každými sto metrami prevýšenia.
Na ceste na Jeju som úplne náhodou narazil na Záhadnú cestu, ktorá bola aj na mojom zozname na Jeju, ale nakoniec som sa jej vzdal, pretože som ju nechcel hľadať a stratiť pol dňa na nejakej ceste. Celá Tajomná cesta aj tak nie je veľmi zaujímavá. Funguje tu síce ilúzia auta idúceho zdanlivo do kopca, ale keď sa pozriete pozorne, uvidíte, že cesta stále ide z kopca, ale v porovnaní s veľkou cestou z Hallasanu sa len zmenšuje.
Nocujem opäť neďaleko letiska a zajtra ráno sa vraciam do Kórejskej republiky. Busan, teda Miami, Kórea čaká.
Po týždňoch strávených na všadeprítomnom japonskom sídlisku som sa konečne opäť dostal do prírody! V poslednej časti miniseriálu sme sa venovali Soulu a dnes sa vydávam na vulkanický ostrov Čedžu, kórejskú perlu v Žltom mori, ktorá ukrýva mnohé prírodné zázraky tejto úžasnej časti sveta.
Let do Jeju
Vnútroštátny terminál na letisku Inčchon v Soule je na rozdiel od medzinárodného terminálu veľmi prehľadný. Pri priehradke som si vyzdvihol palubný lístok ako účtenku z krčmy, prešiel som rýchlou bezpečnostnou kontrolou a o chvíľu sme už nastupovali a leteli. Absolútne žiadne problémy, všetko bolo rýchle, profesionálne. Zamestnanci na ploche nám zamávali, keď sme pristávali, a o chvíľu sme po vzlete odbočili doľava s výhľadom na celý Soul ďalej po trati na Jeju, kde sme pristáli pri západe slnka po hodinovom lete. Jeju (alebo tiež Čedžu) nie je nijako zvlášť veľký ostrov, má asi 80 kilometrov. Po pristátí nás kyvadlová doprava odviezla k terminálu a my sme už len prešli dverami von z letiska. Žiadne kontrolné stanovištia, presne ako keď človek ide hodinu a niečo autom napríklad do Českých Budějovíc.
Keď som vyšiel z letiska, bola už tma. Dostal som sa do svojho ubytovania vzdialeného asi 2 kilometre v hlavnom meste ostrova Jeju, Jeju Town. Samotné mesto Jeju City nie je nijako zvlášť zaujímavé, takže zajtra sa vydám rovno za prírodnými zaujímavosťami ostrova, kvôli ktorým som tu v prvom rade.
Ubytovanie v moteli na Jeju za pár stoviek Kč. Lacné a dobré ubytovanie.
Zajímavosť: Niekedy môžete v ubytovacích zariadeniach nájsť sprchový systém, kde namiesto sprchy a vane je celá kúpeľňa ako jedna veľká vaňa. Čo na tom, že keď sa sprchujete, všade je voda a potom sa v nej musíte brodiť, keď idete na záchod alebo do umývadla...
Východná časť ostrova Jeju - lávový tunel Manjanggul a polostrov Seongsang Ilchulbong
Po ostrove sa budem pohybovať verejnou dopravou, hlavne autobusmi. Počul som, že nejazdia veľmi často a je dosť problém dostať sa kamkoľvek s autobusmi. Nemôžem to však potvrdiť, myslím si, že majú dobrý systém. Dve hlavné stanice sú v Jeju na severe a v Seogwipo na juhu ostrova a medzi nimi linky vedú naprieč ostrovom ako deliaca sa bunka v metafáze medzi centromérami. Sú postupne očíslované a aplikácia zobrazuje aktuálne autobusy, kde sa nachádzajú, počet zastávok na konkrétnu zastávku a čas zostávajúci do príchodu. Čo viac človek potrebuje. Informačný systém je tu online, takže aj na zastávkach sú panely s rovnakými aktuálnymi údajmi, v autobusoch sú panely hlásiace aktuálnu a ďalšiu zastávku, dokonca v každom autobuse je wifi. Pri nastupovaní stačí zapípať T-money kartu a niekde vystúpiť. Žiadne zdržiavanie s platbami. Je to asi najlepší systém, aký som kde videl. Dokonca ani vo Veľkej Británii nemali lepší. Keď sa do toho zapojí technika a informačné technológie, často to uľahčuje život.
Šofér jazdil na autobuse, akoby ho odniekiaľ ukradol. Všetci tu jazdia akosi agresívne. Ale aby autobus skákal cez rýchlostné nerovnosti, búchal zo strany na stranu na krivolakých úsekoch cesty a prepadával sa pri prejazde zákrutami, to som už dlho nevidel. Po hodine cesty som vystúpil pri Jaskyni Manjanggul a prešiel som dva kilometre k
Odpoludnia v jaskyni Manjanggul takmer nikto nebol, davy ľudí prišli až okolo druhej, keď som odchádzal. Jaskyňa je vlastne lavínový tunel, ktorým pred tisíckami rokov počas sopečnej a vulkanickej činnosti na ostrove tiekla láva. Celkovo je dlhý asi 8 kilometrov, pričom jedna jaskyňa je otvorená. Ale aj tak je to dosť a je to skutočná lahôdka - tunel zo stuhnutej lávy, rôzne úzke a široké úseky, rímsy, stalaktity, závrty, plte, iné zvláštne útvary. A na jeho konci sa nachádza najväčší lavopád na svete. Celá lávová jaskyňa je pravdepodobne najväčšia a najrozsiahlejšia na svete, preto je zapísaná na zozname UNESCO.
Po prehliadke jaskyne som sa vrátil na zastávku na hlavnej ceste po obvode ostrova, opäť som počkal na autobus 201 a pokračoval ďalej na východ k Seongsan Ilchulbong, pseudoostrovu alebo polostrovu s krásnou scenériou a prevýšením 180 metrov.
Aj keď bolo počasie dosť zlé, chladné a mrholilo, táto ďalšia atrakcia UNESCO bola na rozdiel od jaskýň neuveriteľne preplnená Kórejčanmi. Tí milujú turistiku a chodia tráviť dni a víkendy na takéto miesta, sami, vo dvojiciach, s deťmi. Takže takýto kopec je posiaty schodiskami, aby ho zvládol aj podpriemerný Kórejčan, všetko starostlivo upravené, na schodiskách sú večer a v noci svetlá, z reproduktorov sa aj na vrchole kopca valia informácie. Kórejčanky si z toho ťažkú hlavu nerobia a na takéto túry chodia v čižmách a sukniach, akoby išli do divadla a bolo im teplo.
Za hodinu a pol som v daždi a vetre prešiel celú cestu. Toľko krásnych výhľadov, aj keď nie je jasno.
V zátoke sa nachádza domček lovcov mušlí Henjo, ktorí sa bez ničoho potápajú do hĺbky asi 20 metrov a lovia mušle pre miestny gastro trh. A môžu mať aj 70 rokov. Dnes som žiadneho z nich vo vode nevidel, veď bolo 15 stupňov a do vody by som nevliezol, ale aspoň som ich videl pri práci, ako spracúvajú ulovené mušle. Čistili ich, umývali, vydlabávali, krájali, varili a jedli.
Keď som zostúpil na úpätie kopca, rezervoval som si hotel v Seogwipo, pretože som sa nakoniec rozhodol, že ostatné možnosti, ktoré som mal v hlave, sú nerealizovateľné, pretože zajtra má veľmi pršať, takže výstup na centrálnu horu Hallasan musím nechať na pozajtra, t. j. dnes ísť do Seogwipo a zajtra sa túlať. Počkal som na autobus a hodinu a pol som sa viezol do Seogwipa. Za 23 Kč sú letenky naozaj lacné. Za jeden deň som autobusmi obišiel celú polovicu ostrova asi za 3 hodiny cesty za 70 Kč. A v takomto pohodlí.
Krátka prechádzka po meste, zvyšok zajtra.
Kulinársky tip: Soju je kórejský alkoholický nápoj, ktorý sa tradične vyrába z ryže, ale aj z iných ingrediencií, ako je pšenica, jačmeň, slad alebo zemiaky. Obsahuje približne 20 % alkoholu (rôzne druhy od 10 do 50 %) a má zvyčajne neutrálnu chuť, ale predáva sa aj s rôznymi ovocnými príchuťami. Soju je jedným z najpopulárnejších kórejských nápojov a často sa podáva ako nápoj k jedlám alebo sa z neho pripravujú koktaily a miešané nápoje.
Hotelové ubytovanie v Seogwip.
Tip na cestu: Ubytovanie na ostrove je neočakávane lacné, niekedy môžete získať 4* izbu za približne 500 Kč.
Južné pobrežie Jeju - nielen vodopády v okolí Seogwipo
Seogwipo je druhé najväčšie mesto na ostrove s približne 160 000 obyvateľmi a ideálnym miestom pre milovníkov prírody. Najzaujímavejšie sú pravdepodobne vodopády, ktorých je v meste a jeho okolí hneď niekoľko.
Jednou z najznámejších turistických atrakcií je vodopád Jeongbang, ktorého vstup stojí približne 2 000 wonov. Momentálne však tečie málo vody, takže vodopád nie je veľmi výdatný.
Vodopád Sojeongbang, ktorý sa nachádza o niečo ďalej na pobreží smerom na východ, bol síce menší a menej známy, ale na rozdiel od vodopádu Jeongbang tu neboli žiadni turisti. Je tiež voľne prístupný.
Pobrežie východne a južne od Seogwipy
Z Jeongbang som pokračoval cez centrum mesta do prístavu a na zaujímavý most Saeyeongyo, ktorý vyzerá ako plachetnica. Je to ikonická stavba mesta Seogwipo, jednoduchá, funkčná, veľmi estetická a dobre zasadená do krajiny.
Vedie na pekný ostrov Saeseom, ktorý slúži ako park, prírodná rezervácia a miesto odpočinku pre návštevníkov. Rastú tu dokonca endemické rastliny, vďaka čomu je biologicky atraktívny.
Na útese nad prístaviskom sa nachádza ďalší vodopád, Cheonjiyeon, na rieke. Tento vodopád je vysoký 22 metrov a okolitý park je plný kamélií, rododendrónov a bambusov.
Prechádzka pozdĺž útesov vedie k ďalším menším vodopádom na trase Jeju Olle 7, ktorá vedie ďalších 10 kilometrov na západ. Rozbúrené more, vietor, mysy, skaly, osamelé kamenné stĺpy v mori s príbehmi na nápisoch. Po dvoch mesiacoch konečne poriadna príroda!
Aj keď je zlé počasie a je pondelok, po pobreží sa prechádza veľa Kórejčanov. Ťažko povedať, či sú na dovolenke alebo na dôchodku. Celkom ma prekvapilo, aké dobré sú tu chodníky a cesty, všetko je riadne označené, chodníky sú vydláždené kameňmi alebo drevom, zábradlia sú opravené, ozdobené lanami a svetlami. Dobre sa tu o to starajú, niet divu, že Kórejčania milujú turistiku.
Ubytovanie v hoteli za pár stoviek Kč.
Výstup na centrálnu horu ostrova, horu Hallasan
Miestni obyvatelia hovoria, že Jeju je Hallasan a Hallasan je Jeju. Hora Hallasan je najvyššou horou Južnej Kórey a centrálnym vulkánom, okolo ktorého sa z minulej sopečnej činnosti vytvoril celý ostrov Čedžu. V súčasnosti je sopka nečinná, už viac ako 1 000 rokov tu nedošlo k žiadnej erupcii. Na sopku vedie niekoľko ciest, štyri, ale na samotný vrchol vedú len dve hlavné: východná trasa, po ktorej budem stúpať, pretože na ňu jazdí autobus, takže ju využíva väčšina turistov, a severná trasa, po ktorej budem zostupovať späť do mesta Jeju.
Majú tu celkom logický časový systém, ktorý turistov po určitej hodine nepustí za určité priechodné body, aby sa všetci do večera stihli vrátiť z hory. Dobrý nápad je absolvovať prechod približne do deväť, maximálne do desiatich hodín, ale to je v podstate limit. Vo výške 1500 metrov sa pred vrcholom nachádza hlavná stanica, na ktorú v zimnom období nikto nesmie vystúpiť po 12:00, na jar a na jeseň po 12:30 a v lete po 13:00. Z vrcholu treba zmiznúť po 14:00 a potom je to už jedno, všetci do noci skončia dole.
Takže som skoro ráno odišiel autobusom zo Seogwipy do Seongpanaku, kde ma čaká asi 9 km stúpania s prevýšením 1200 metrov. Začiatok bol zábavný, cesta je tu pekne upravená, sú na nej korejské pletené rohože, čo je naozaj niečo. Ako sú mäkké, tak sa po nich celkom príjemne kráča, keď nemusíte preskakovať po kameňoch.
Príroda v okolí Hallasanu je národným parkom zapísaným na zozname UNESCO. V nižších častiach kopca sa nachádza pekný les s rododendrónmi a inými stromami, v podraste rastie Sasa, druh lipového kvetu s bielozelenými listami, poznáme ho od nás, sem-tam sa objavuje ako okrasná rastlina v záhradách.
Na vrchu Hallasan nie sú žiadne stromy, takže vo výške nad 1 500 metrov nad morom by bol pekný výhľad na región, keby nebolo zamračené. Aspoň že nepršalo. Blízke okolie som videl dobre, ale pobrežie som nevidel, bolo pod mrakmi.
Na vrchole bolo najviac ľudí, všetci sedeli na drevených schodoch. Celkovo sa o cestu očividne celkom dobre starajú, alebo skôr si dali tú námahu, aby zhotovili schody asi v polovici cesty hore. Takže tam bude niekoľko kilometrov schodov.
Na samom vrchole Hallasanu sa dá pozrieť do krátera sopky, ktorý každú chvíľu mizne v oblakoch, a na jazero, ktoré malo byť veľké a modré, ale teraz je maličké, akoby vypustené. Pravdepodobne v ňom nie je dostatok vody. Je fakt, že ani vo všetkých tých horských potokoch a riekach z vrcholu netečie žiadna voda.
Po celej dĺžke východnej trasy bolo dosť plno, nechcem vidieť, ako to vyzerá cez víkendy a za lepšieho počasia. Považuje sa za jednoduchšiu ako severná, ktorá vedie z mesta Jeju. Tá je o niečo kratšia, ale strmšia. Pokračujem po tejto severnej trase. Vlastne sa mi asi páči viac, povedal by som, že je schodnejší, je na ňom viac schodov ako na východnom, je tu viac upravených skál a potom na spodku môžete vidieť zaujímavejšie veci, ako napríklad dva mosty, divokú rieku, ktorá bola pre dnešok takmer bez vody, jaskyňu alebo lávový tunel a les meniaci sa s každými sto metrami prevýšenia.
Na ceste na Jeju som úplne náhodou narazil na Záhadnú cestu, ktorá bola aj na mojom zozname na Jeju, ale nakoniec som sa jej vzdal, pretože som ju nechcel hľadať a stratiť pol dňa na nejakej ceste. Celá Tajomná cesta aj tak nie je veľmi zaujímavá. Funguje tu síce ilúzia auta idúceho zdanlivo do kopca, ale keď sa pozriete pozorne, uvidíte, že cesta stále ide z kopca, ale v porovnaní s veľkou cestou z Hallasanu sa len zmenšuje.
Nocujem opäť neďaleko letiska a zajtra ráno sa vraciam do Kórejskej republiky. Busan, teda Miami, Kórea čaká.
