Odlietam z Tokia, priamy let trvá niečo vyše dvoch hodín. V centre Tokia použijem metro Yamanote, pokračujem na Nippori, kde sa prepletiem bludiskom a podľa značiek sa dostanem na nástupište miestneho spoja, ktorý je dvakrát lacnejší ako letiskový expres. Každopádne trvá dvakrát dlhšie ako expres. Vždy je to niečo za niečo. Prestupujem z jedného vlaku na druhý na jednom nástupišti a používam prístup Tokkyu na letisko Narita. Doprava na letisko je veľmi dobrá, celá cesta dlhá približne 60 kilometrov trvá asi hodinu, je tu veľa prestupov a sú len o niečo drahšie ako bežné metro.

Pri odbavení mi bolo pridelené miesto až pri priehradke, pretože som nemal vopred vybrané miesto. Občas sa vám pošťastí a je tam pohotovostné miesto, kde je viac miesta na nohy. Bezpečnostná kontrola na Narite bola mierne nemoderná. Na normálnom letisku nechávajú osobné a kovové predmety prechádzať cez skener samostatne, tu ich zamestnanci prenášali ručne. Áno, klasické Japonsko. Potom pri imigračnej prepážke človek dostane pečiatku do pasu a môže letieť. Ostatné dokumenty pre imigračné a colné orgány sa potom vypĺňajú v lietadle ešte počas letu.

Tip pre cestovateľov  je dobré vziať si so sebou prázdnu priehľadnú plastovú fľašu, ktorú si človek môže naplniť vodou pred nástupom do lietadla pred gejmi. Na rozdiel od mnohých letísk je Narita vybavená mnohými pítkami, takže nie je potrebné kupovať vodu vo fľaši. 

Pristávame na čistom a nablýskanom letisku Inčchon, ktoré sa nachádza na umelom ostrove v mori, pretože do Soulu by sa vzhľadom na jeho veľkosť nezmestilo. Kvôli jeho veľkosti a horšiemu značeniu však bolo tiež dosť ťažké navigovať nás pri výstupe z lietadla a pri ceste do centra Soulu. Musíte nastúpiť na autobus z terminálu 2 do terminálu 1 a potom už len do príletov a von. 

Po boji s jedným bankomatom som vybral niekoľko stotisíc wonov z iného. Človek tu môže byť milionárom veľmi ľahko, len si za ne veľa nekúpi, kurz sa pohybuje okolo 50-60 wonov za jednu českú korunu. Navyše mu hotovosť trhá peňaženku, hoci v nej nemá takmer nič. Takže možno je lepšie platiť kartou všade, kde sa dá. Našťastie, na rozdiel od Japonska je to tu bežnejšie.

Do centra Soulu sa potom môžete dostať moderným rýchlovlakom za približne 10 000 wonov alebo vlakom typu metro za približne 5 000 wonov, ktorý prakticky jazdí až do Soulu ako klasický pozemný vlak.

Technologická vyspelosť tejto časti Ázie je tu viditeľná na každom kroku. Efektívna zástavba, kde sa napríklad tri vlakové linky stavajú do stanice nad sebou a tá potom zaberá len pár metrov šírky, funkčnosť a veľkosť stanice, kde vlastne nepotrebujú žiadnych kontrolórov, pretože nikto len tak bez lístka neprechádza, precíznosť, čistota. Veľa pozitív, ktoré by som si vedel predstaviť v Európe alebo v Českej republike.

Po celodennom sťahovaní som večer dorazil do Soulu. Prvým a posledným cieľom prvého dňa bol len kopec Namsan, ikona Soulu viditeľná z väčšiny miest mesta. Na jej vrchole sa nachádza Věž N Seoul, rozhľadňa a cieľ mnohých turistov, odkiaľ je výhľad na celé mesto. Západ slnka nad kopcovitým terénom Soulu je tu čarovný. Aj po zotmení sa na Namsan hrnú davy turistov, cudzincov a hlučných čínskych detí.

Prvý dojem zo Soulu môže byť negatívny, mnohé miesta v centre vyzerajú neupravene, majú škaredé výklady, špinavé uličky a mizerné ubytovanie. Dojem sa však zlepší, keď človek začne objavovať krajšie časti mesta. Hlavné turistické pamiatky Soulu sa nachádzajú na severe mesta. Cestou k nim som sa zastavil pri oltári Hwangudan, čo sú pozostatky tradičnej architektúry a historické pamiatky vklinené medzi mrakodrapy a výškové budovy v okolí. Rozbíjajú tak moderný charakter mesta a vytvárajú výrazný kontrast.

Na hlavnej Sejongovej triede pred palácovým komplexom Gyeongbokgung vládol čulý ruch. Je to jedna z hlavných ulíc, podobne ako naša cesta cez Nuselský most a okolo Národného múzea. Nachádza sa tu niekoľko veľkých drahých hotelov, ktoré vystavujú na obdiv svoje bohatstvo, záhradníci sa starajú o každý lístok, lovia z fontány a prúdia lístky kvitnúcich stromov, dobre sa starajú.

Popoludní som sa stretol s Češkou, ktorá tam študovala neďaleko historickej zvonice vo štvrti Jonggak. V Česku by sme sa v dave naháňali pol hodiny, kým by sme zistili, na koho čakáme, ale tu je to jasné: čaká len chlap, ktorý nie je Kórejčan. Blondínka, ktorá nie je Kórejčanka. 

Tip na cestu: Je dobré zaobstarať si T-money card na kórejské metro, čo je obdoba karty PASMO v Japonsku. Potom si len dobijete peniaze a jazdíte a pri turniketoch len pípnete.

Na druhý deň som sa po daždi zobudil na čerstvom vzduchu v štvrti Sinchon. Išiel som sa prejsť ospalou štvrťou, ľudia čistili ulice, pracovali, turistov nikde nebolo vidieť, len ticho, akoby bola nedeľa. Ulice z kopca, ulice do kopca, je to tu hore-dole. Okolo univerzity Yonsei vládol čulý ruch a ďalej som sa metrom vydal do hlavného cieľa dnešného dňa, dediny Bukchon Hanok.

Vesnica Bukchon Hanok je oblasť v centre Soulu medzi komplexmi Gyeongbokgung a Changdeokgung s tradičnými kórejskými domami, nazývanými hanok, ktoré boli postavené počas dynastie Joseon. Nachádza sa tu pekne zachovaná stará kórejská dedinská architektúra. Po prechádzke po dedine som bol dosť hladný, čo sa tam dá zjesť na desiatu? Možno nejaké onigiri.

Kulinársky tip: Onigiri sú trojuholníky ryže zabalené do morských rias nori s rôznymi príchuťami. Japonské sú vhodné na občerstvenie, zvyčajne sú trochu suchšie bez výraznej chuti. Kórejské onigiri sú však podľa mňa ešte lepšie, lepšie ochutené, mierne pikantné, zvyčajne s kimči kapustou vo vnútri.

Prejdem k palácovému komplexu, ktorého názov, rovnako ako názvy ostatných miest, si samozrejme z hlavy nepamätám, pretože je v kórejčine nezapamätateľný. Changdeokgung. Hovorím však nezapamätateľný. Vstupné bolo mizerné, asi 3000 wonov, a pritom v komplexe nebol takmer nikto. Komplex je zapísaný v zozname UNESCO a povedal by som, že je ešte krajší ako Gyeongbokgung. 

V susedstve Changdeokgungu sa nachádza ďalšia oblasť s ešte horším názvom, Changgyeonggung, kde lístok stojí len 1000 wonov. Na priľahlé záhrady je však naozaj krásny pohľad, najmä keď je jar a rozkvitnú azalky. 

Jednou z najvýznamnejších pamiatok v Južnej Kórei je národná pamiatka Jongmyo zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO. Tento pamätník na počesť predkov kráľovskej rodiny Čoson bol postavený v roku 1394 na začiatku dynastie. Jongmyo je rozdelené na niekoľko častí vrátane hlavnej brány a niekoľkých svätýň. Každú párnu hodinu môžete za ľudový poplatok 1000 wonov (to je asi 20 Kč, niektoré veci sú tu naozaj lacné) absolvovať veľmi dobrú hodinovú prehliadku v angličtine so sprievodcom po areáli. V tejto konfuciánskej svätyni sa už niekoľko storočí stále používajú rituály za zosnulých kráľov. Niektorí sú uložení v malej sále, pretože toho veľa nedosiahli, zatiaľ čo v veľkej sále sú uložení tí najvýznamnejší, ktorí prispeli k rozvoju štátu. A pozor, po hlavnej ceste sa nesmiete prechádzať, pretože by ste tým vyrušili duchov mŕtvych panovníkov.

Prehliadka sa končí, pokračujem ďalej do mesta, tentoraz na "predmestie", na trh a do obchodných štvrtí v okolí. Je tu bežné, že obchody s podobným tovarom sa v meste spájajú do jedného miesta. Napríklad vedľa Jongmyo sa nachádza niekoľko blokov výlučne so zlatníctvami a klenotníctvami. V inej časti sa predáva napríklad len textil, látky a oblečenie. Obchody tu - podobne ako v Japonsku - tiež často efektívne vypĺňajú nevyužité priestory napríklad pod veľkými križovatkami. A potravinové trhy snáď ani nestojí za to, aby sa o nich písalo, alebo aby sa človeku zbiehali sliny na klávesnicu zo všetkých tých pouličných potravín z obchodíkov nabalených jeden vedľa druhého v krytých uliciach, ktoré ponúkajú doslova hromady rôznorodých potravín. Hlavne kuchári pripravujúci pred ľuďmi jedlá najrôznejších tvarov, napr. množstvo rôznych špízov, polievok, rezancov, mäsových či zemiakových vrtuliek na špajdli, jahody v adzuki cestíčku, z ryžového cesta, no radosť pozerať. A samozrejme ochutnať!

Prešiel som až do samotného centra Soulu, ktoré pretína umelý potok v parku Cheonggyecheon. Je to niečo ako české Václavské námestie, ale s väčším množstvom prírody a najmä tečúcej vody, vďaka čomu je táto časť mesta veľmi príjemná. Všade sú vysoké veže, veže mrakodrapov bánk a iných inštitúcií, tu už Soul vyzerá ako naozaj typické a zároveň pekné veľkomesto. 

Tip na cestu: Ázijské obchody(napr. 7-Eleven) sú otvorené do neskorých hodín a človek si môže kúpiť takmer všetko, čo práve potrebuje. Ďalšou výhodou sú hotové jedlá alebo obedové bentis, ktoré sa vo väčších kombináciách dajú ohriať priamo v mikrovlnnej rúre a v pokoji zjesť pri stolíku medzi regálmi. Takže za celkom pár korún a pár minút je obed alebo večera vyriešená efektívne, bez nutnosti návštevy reštaurácie, čo sa niekedy hodí, keď je málo času.

Záujímavosť: Autobusy premávajú v Soule stále a všade, pričom na zastávky prichádzajú skupiny možno aj po desiatich autobusoch. Kdekoľvek v meste, v ktoromkoľvek čase a na ktorejkoľvek hlavnej ulici môžete vždy napočítať niekoľko autobusov v dohľade.

Celý pamätník je jednoducho niečo neuveriteľné, expozície sú absolútne dobre urobené, audiovizuálne neuveriteľne zaujímavé, dobre zostavené od prehistorických konfliktov v tejto časti Ázie až po súčasnú politickú situáciu okolo Severnej a Južnej Kórey. Nie je tu žiadne vstupné, prevádzku zjavne financuje štát, pravdepodobne preto, aby čo najviac ľudí "zažilo" hrôzy vojny, uvedomilo si, o čom to celé je, a dozvedelo sa a odsúdilo také politické a vojenské ťahy a manévre, ktoré vedú k vojnám. Konflikt so Severnou Kóreou je však stále živý. 

V hlavnej budove sa na troch poschodiach nachádzajú miestnosti, ktoré predstavujú začiatky Kórejského polostrova približne do 20. storočia, všetky národné formácie, ktoré sa nachádzali na kórejskom území, a bitky, ktoré sa tu odohrali. Na druhom poschodí potom hlavná expozícia rozoberá, prečo tento pamätník pravdepodobne vôbec vznikol, teda kórejskú vojnu, pripomína 150 000 padlých Kórejčanov aj spojencov a ďakuje spojencom za to, že prispeli k demokracii. Počas prehliadky potom človeka neustále niečo prekvapuje, napríklad keď sa po krátkom dvojminútovom úvode o kórejskej vojne rozsvieti podlaha a pod sklenenou podlahou sa objavia pozostatky.

Návštevník tiež nahliadne pod pokrievku OSN, ako fungujú rezolúcie a operácie OSN, aká je súčasná politická situácia medzi Kóreami a dozvie sa niečo o demilitarizovanej zóne. Za tých pár dní v Soule som si niekoľkokrát uvedomil, že do Severnej Kórey je to asi naozaj len kúsok a že k eskalácii konfliktu môže teoreticky dôjsť kedykoľvek, hoci momentálne to vyzerá o niečo lepšie ako kedykoľvek predtým. A keďže k tomu môže dôjsť kedykoľvek, Juhokórejčania sú na takýto konflikt pripravení. Po celom meste nájdete nápisy, ktoré vás informujú o tom, kde sú úkryty, ak niečo, tak zvyčajne niekde v metre alebo podobne. Vo väčšine miestností sa nachádzajú aj záchranné prostriedky pre prípad evakuácie, predovšetkým núdzové baterky, prípadne laná a kladky na zlaňovanie z vysokých budov.

Okolo pamätníka sa nachádza krásny park, všetko teraz na jar kvitne, azalky sú všade, kam sa pozriete. To vtipne kontrastuje s prekvapivo veľkou expozíciou armádnych zbraní, s tankami, loďou a lietadlami, ako napríklad B-52 medzi stromami.

Pôvodne som si myslel, že dnes nebudem mať čo robiť, keď mám v pláne len tento pamätník, ale nakoniec som ľutoval, že som dnes musel pokračovať mimo Soulu. Veď pamätník vojen bol taký veľký, rozľahlý a preplnený informáciami, že by tam človek mohol pokojne stráviť celý deň. Alebo radšej dva dni, absolútne žiadny problém, odporúčam to viac ako menej - aspoň jedno popoludnie na prvom poschodí s ranou históriou a druhý deň s 20. a 21. storočím.